Dopomohol som k realizácii práva na slobodu slova. Harabin k rozhodnutí súdu vo svojom prípade

V prvom rade treba zdôrazniť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, súd Európskej únie, právoplatným spôsobom skonštatoval a bez akýchkoľvek pochybnosti uzavrel, že Ruská federácia v prípade špeciálnej vojenskej operácie vedenej na Ukrajine nie je agresor a neporušuje medzinárodné právo.

Znamená to, že ani jeden jediný „zodpovedný“ politik, líder, resp. reprezentant Európskej únii, vrátane slovenských ústavných činiteľov nemôžu a nesmú bezočivo zavádzať verejnosť, ako to robia od februára 2022 až doteraz, lživo tvrdiac, že Rusko je agresor. To sa viaže samozrejme najmä na pánov Rašiho, Pellegriniho a Fica.

Pokiaľ sa tak nestane, nemôže nikto z nich hovoriť o tom, že Európska únia je priestor práva, spravodlivosti a slobody prejavu, ako je to právne ukotvené v základných zmluvných dokumentoch, na podklade ktorých Európska únia pôvodne vznikla.

Diktatúra jediného oficiálneho názoru razeného bruselskou centrálou neušla pozornosti ani samotnému pápežovi Levovi, ktorý nedávno ostro skritizoval „orwellovské“ zákony a vyzval k ukončeniu útokov na slobodu prejavu. Dá sa povedať, že ide neobvyklé, zriedkavé, ale pritom úplne logické varovanie Vatikánu v súvislosti s rozšírením cenzúry na Západe.

V tejto spojitosti nemožno opomenúť, že práve jednou z významných príčin rozpadu Sovietskeho zväzu bolo, prenasledovanie a stíhanie za prejavený názor a tvrdá cenzúra, ktorú postupne zavádzali trockisti po smrti Stalina (1953). Dovtedy ľudia mohli bez akéhokoľvek postihu prejavovať svoju mienku, verejne kritizovať nedostatky, adresné personálne zlyhania a dávať inšpiratívne námety na riešenie problémov vo vývoji spoločnosti. Stalin verejne takéto iniciatívy považoval za vyjadrenie tvorivosti jednotlivcov a využíval ich ako pružný inštrument, resp. mechanizmus na odstraňovanie chýb v riadení štátu.

Aj z tohto pohľadu je už teraz zjavné, že Európska únia, ktorá sa sama samovražedne stala militaristickým spolkom, v krátkom čase ukončí svoju existenciu.

Verím, že svojím principiálnym a nebojácnym spôsobom aj cez konečné rozhodnutie najvyššieho súdu som určitým dielom dopomohol k realizácii práva na slobodu slova a prejavu.

Som presvedčený, že aj tento verdikt konečne pozitívne otvorí debatu najmä o tom, kam sa až dostal slovenský mediálny priestor, ale hlavne trestno-právna legislatíva a rozhodovací proces niektorých, ale konkrétnych vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov v tomto smere. U posledne označených ide všetko o skorumpovaných absolventov školení Sorošovských mimovládok.

Žiaľ, nesporne išlo o neústavný posun verejne prezentovaných názorov do polohy „extrémizmu“.

Po štyroch rokoch difereciácie verejného dišputu o udalostiach na Ukrajine sa rozhodnutie súdu stalo skúškou oddanosti pravde a odhodlania odmietnuť potláčať vlastné názory pod náporom mainstreamovej dominancie. Kto mal iné videnie ako skorumpovaná politická verchuška v Bruseli, dostával hanlivé hodnotenia a jednoducho nebol pustený do informačného priestoru.

Vnímam preto tento verdikt jednoznačne ako čerstvú nádej a svetlo do budúcnosti, že i v prostredí umocnených a prehnaných emócií, musí mať konečné slovo právo a spravodlivosť a nie hrozby zapredaných politikov a médií.

Aj v tejto súvislosti je nutné zdôrazniť mimoriadnu dôležitosť sprítomňovania, aspoň cez sociálne siete, rôzneho spektra alternatívnych názorov, ktoré sú momentálnymi držiteľmi moci často odmietané a doslova zakazované, hoci zdravá spoločnosť ich nevyhnutne potrebuje.

JUDr. Štefan Harabin