Čarnogurský: Československo za Pražskej jari by nemohlo plniť povinnosti člena Varšavskej zmluvy
Ku komentáru ruského historika o príčinách a priebehu Pražskej jari mám nasledovné poznámky:
V druhej polovici 60-tych rokov sa zostrili ekonomické pomery v Československu (a nielen v Československu). Komunistické vedenie štátu ich pociťovalo osobitne ťažko, pretože obyvatelia mohli bez technických problémov prijímať západnú televíziu, prichádzali sem západní turisti a tak obyvatelia Československa si robili možno až idealistický obraz o živote na Západe. Reklamné brožúry západných obchodných domov s fotografiami spotrebného tovaru sa podávali z ruky do ruky.
Vedenie strany a štátu prichádzalo stále s novou, „vylepšenou“ koncepciou ekonomickej reformy. Pripravoval ju profesor ekonómie Ota Šik. Ale reforma pomáhala minimálne, najmä preto, že Šik nemohol prekročiť niektoré červené čiary, napríklad takmer úplné štátne vlastníctvo a plánované hospodárstvo. Množstvo nepredajných zásob v skladoch sa stále zvyšovalo a prevýšilo hodnotu ročného HDP.
Ekonomicko-politická kríza sa zvyšovala a v Česko a na Slovensku si našla rôzne ciele. V Česku sa vina kládla ideologickej strnulosti a najväčší ohlas nachádzali hlasy, volajúce po ideovej otvorenosti. Na Slovensku silneli hlasy po federalizácii republiky. Hovorcami českých nespokojencov sa stávali spisovatelia a intelektuáli. Hovorcom slovenských nespokojencov sa stal Gustáv Husák. Husák vyšiel začiatkom 60-tych rokov po takmer 10-tich rokoch z väzenia. Písal žiadosti o rehabilitáciu, ktoré obsahovali zasvätenú kritiku predchádzajúceho režimu a kolovali po Slovensku ako neskôr samizdaty. V Česku sa stal zjazd spisovateľov v júni 1967 manifestom za novú politiku. Vystúpenie Ludvíka Vaculíka na zjazde zostáva klasickou analýzou tej doby.
Generálny tajomník KSČ Antonín Novotný už zjavne nestačil na požiadavky situácie. Asi už aj strácal nervy a začiatkom augusta 1967 pri návšteve Matice slovenskej v Martine použil dehonestujúce výrazy o Matici, ktoré sa dali zovšeobecniť na Slovensko. Na Slovensku vyvolali pobúrenie. Výmena Novotného sa dostala na program dňa.
Prvým tajomníkom ÚV KSS bol Alexander Dubček od jesene 1963. Umožnil naozaj voľnejší režim na Slovensku. Časopis Zväzu slovenských spisovateľov Kultúrny život zažíval svoj vrcholný vzlet. Uverejňoval aj texty českých autorov, ktorí ich nemohli uverejniť v Prahe. Zároveň Dubček bol vzorovým dieťaťom režimu. Ako dieťa sa s rodičmi vysťahoval do ZSSR, tam absolvoval školy, potom sa vrátil na Slovensko. Bojoval v SNP, jeho starší brat v Povstaní padol. Počas jeho funkcie v Bratislave sa dostal na vysokú školu autor tohto textu, čo predtým nemohol. Rovnako jeho sestra Marina Čarnogurská, ktorá sa po maturite asi päť rokov tiež nemohla dostať na vysokú školu z kádrových dôvodov, dnes prekladateľka klasických kníh z čínštiny do slovenčiny.
Nespokojnosť s Novotným sa prejavila už na decembrovom pléne ÚV KSČ. Vtedy ešte nedošlo k odvolaniu Novotného a ten v decembri 1967 pozval do Prahy na „mediačnú“ návštevu Leonida Brežneva. Brežnev sa však vrátil do Moskvy a v Prahe vyslovil pamätné slová: „Eto vaše delo“. Českí liberáli aj slovenskí národovci (považujem to za lepšie označenie ako nacionalisti) sa zjednotili a zvolili Dubčeka za generálneho tajomníka strany. Medzi KSČ a KSS neboli také napäté vzťahy ako píše autor. KSS bola územnou organizáciou KSČ na Slovensku (hlava V. Stanov KSČ). Neviem, že by funkcionár z Bratislavy po prechode do Prahy musel prestúpiť do KSČ. Podľa dobovej tlače (niektorej) na januárovom pléne ÚV KSČ klinec do rakvy Novotného povedal G. Husák, ktorý nebol členom ÚV, ale bol pozvaný na zasadnutie.
Po voľbe Dubčeka české reformné krídlo aj slovenské si začali presadzovať svoj program. České spustilo Pražskú jar, slovenské návrh na federalizáciu. Obe krídla neboli vo vzájomnom konflikte hoci v Česku sa ozývalo heslo „Najskôr demokratizáciu, potom federalizáciu“. Bolo to nesprávne heslo, ale o tom inokedy. Vláda vytvorila komisiu pre prípravu federalizácie, predsedom sa stal G. Husák. Federalizácia ČSSR sa nakoniec stala jediným výsledkom Pražskej jari, ktorý zostal.
Demokratizácia, možno ju nazvať aj liberalizácia, nabrala také otáčky, že začala znepokojovať ostatné soc. štáty. Napr. v Poľsku letelo heslo: „Cala Poľska čeka na swego Dubčeka“, cez Tatry posielala do Poľska poľská emigrácia rozmnožovacie stroje a iné.
Myslím, že charakteristika Jána Koscelanského v ruskom komentári je nesprávna. Ján Koscelanský vystupoval počas Dubčekovej funkcie ako „liberálny“ komunista a podporoval Dubčeka. Pri straníckych previerkach po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy neprešiel a čoskoro sa stratil z verejného života. Odpor proti Dubčekovej politike v strane nešiel po národnostnej línii, ale po politickej. Slovenský tvrdý komunista Vasil Biľak sa spojil bez problémov s českými Indrom, Kapekom, Fojtíkom a prípadne inými. Prvýkrát čítam, že Dubček chcel rozdeliť (administratívne?) republiku na Čechy, Slovensko, Moravu. Slováci boli vždy proti takému deleniu, pretože by sa ocitli proti dvom českým jednotkám.
Rozšírenie „pražského jara“ na iné soc. štáty by ohrozilo tamojšiu verchušku, ale vážnejšie. Československo v režime pražského jara by nemohlo plniť povinnosti člena Varšavskej zmluvy a Československo ako minimálne neplnohodnotný člen Varšavskej zmluvy by predstavovalo vrazený klin do stredu Varšavskej zmluvy. Taká Varšavská zmluva by nebola rovnocenným súperom NATO. Pražská jar nadobúdala geopolitický význam. Toho si nebol vedomý ani Dubček, ani pražskí intelektuáli. Začali sa zvolávať stretnutia šéfov komunistických strán soc. tábora. Tam Dubčeka vystríhali a žiadali ho o nápravné opatrenia v republike. Dubček všetko sľúbil, ale doma nič neurobil pretože už ani nemal politických síl. Niečo ako M. S. Gorbačov v Rusku pred zvrhnutím.
Potom došlo k vojenskému zásahu.
Vojenský zásah nezmaril federalizáciu, tá jediná zostala. Mimochodom ruská historička V. V. Marjina v knihe „ZSSR – Slowakija 1939-45, vojenno-političeskije aspekty“, Moskva 2017 píše ako pri rokovaniach Benešovej vlády a slovenských zástupcov v Moskve vo februári 1945 Slováci chceli už vtedy federalizáciu, ale ju nepresadili a zostala otvorená „až do ďalšej krízy“.
S Dubčekom som sa osobne stretával v politike po Novembri ´89. Novému vývoju už v podstate nerozumel. Istý čas si myslel, že po Novembri bude pokračovať Pražská jar tam, kde bola prerušená vojenským zásahom, ale vývoj išiel úplne inak. V politike už bol takmer bezvýznamný a pochybujem, že bol úmyselne zavraždený v dopravnej nehode. Mal by však význam ako známa postava vo funkcii prezidenta Slovenskej republiky.
