Expert: Politici z ČR prispievajú k rastu medzinárodného napätia a šíreniu chaosu
Minulý piatok (27. októbra) sa Česká republika v OSN postavila proti rezolúcii vyzývajúcej k humanitárnemu prímeriu medzi Izraelom a Hamásom. Bola jedným zo 14 štátov, ktoré hlasovali proti uzneseniu. Slovensko zaujalo neutrálny postoj. Bolo to pre Vás prekvapením?
Konflikt medzi Izraelom a Hamásom vypukol v tejto podobe náhle, ale nie je, žiaľ, ničím výnimočným. Ide o ďalšie krviprelievanie v rámci dlhého, protirečivého historického procesu, ktorý má viacero príčin, čo prináša ťažkosti pri jeho riešení. Tým sa však vzhľadom na zložitosť i chúlostivosť odpovede na túto tému nebudem zaoberať.
Text rezolúcie vyzývajúcej na prímerie na Blízkom východe navrhli Jordánsko a ďalšie arabské krajiny. Podporilo ju 120 štátov. Zdržanie sa Slovenska pri hlasovaní pre mňa nebolo prekvapením. Je výsledkom našej značne opatrnej politiky v OSN, ktorá je v línii NATO a EÚ. Hlasovali sme tak, ako väčšina týchto štátov, hoci USA bolo proti. V širšom kontexte sa znovu ukázalo, že politika Washingtonu na Blízkom východe (a aj v niektorých iných otázkach) nie je vždy podporovaná ani v štátoch NATO, nehovoriac už o EÚ, čo sa v OSN opakovane prejavuje.
No a k pozícii ČR. Hodnotenie pražskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je z viacerých dôvodov ťažké a nechcem sa dopúšťať zjednodušení. Patrím však k tým, ktorí líniu politiky českej vládu vedenej P. Fialom ako aj prezidenta P. Pavla hodnotia ako prehnanú, velikášsku, a príliš proatlantickú, proamerickú, dopĺňanú agresívnou rusofóbiou. Niektoré výroky českých vládnych politikov, najmä ministra zahraničných vecí a ministerky obrany, hraničia nielen s prejavom straty zmyslu pre geopolitickú, bezpečnostnú a ekonomickú realitu z pohľadu malého štátu, ale sú aj nebezpečné. Prispievajú k zbytočnému zvyšovaniu medzinárodného napätia a šíreniu washingtonského chaosu v našom susedstve. Je vecou Prahy, ako hlasuje v OSN, ale výrok českej ministerky obrany J. Černochovej, že by ČR mala kvôli jednému hlasovaniu, kde bola vo výraznej menšine, vystúpiť z OSN, patrí medzi politicky absurdné.
Na koniec sa ešte vrátim ku kontextu predchádzajúcej otázky. Ak D. Peskov povedal, že rozhodnutie Slovenska o ukončení vojenských dodávok na Ukrajine pravdepodobne neovplyvní tento proces, tak výrok českej ministerky obrany možno komentovať ostrejšie. Absurdný výrok J. Černochovej o vystúpení ČR z OSN patrí do oblasti politického diletantstva. Hoci pani ministerka podľa mediálnych zdrojov vraj absolvovala v roku 2011 magisterské štúdium medzinárodných vzťahov na Metropolitnej univerzite v Prahe, mala by si osviežiť poznatky z dejín, či už niektorý štát niečo z tohto dôvodu urobil. Aj USA majú mnohé vážne výhrady voči OSN, ale vystúpiť z neho nikdy nechceli. No a samozrejme takýto krok ČR, hoci má takmer dvakrát viac obyvateľov ako Slovensko, „pravdepodobne neovplyvní celý proces“ ani v OSN.
Premiér Fico minulý týždeň vyhlásil, že Slovensko nebude posielať vojenskú pomoc na Ukrajinu. K tomu tlačový tajomník ruského prezidenta Peskov poznamenal, že toto rozhodnutie Slovenska pravdepodobne neovplyvní celý proces. Čo tým podľa Vás mal na mysli?
Začnem tým, že s týmto krokom novej vlády Róberta Fica súhlasím a plne ho podporujem. Ak sa zamyslíme nad vyjadrením D. Peskova, má predovšetkým geopolitický, strategický aspekt. To, že podiel Slovenska na dodávkach zbraní na Ukrajinu nie je veľký, je pravda a ide o realistický pohľad na medzinárodné vzťahy (bezpečnosť). Rozhodnutie o dodávkach zbraní urobili traja slovenskí predsedovia vlád I. Matovič, E. Heger a Ľ. Ódor (osobne som za to, aby ich v slovenských dejinách obrazne označili za „pekelnú trojku“, ktorá nesmierne škodila doma i v zahraničí) v spriaznenosti s prezidentkou Z. Čaputovou predovšetkým v pokryteckom záujme, aby sa zapáčili USA a NATO. Len agresívny americký aktivista J. Naď vo funkcii ministra obrany a jemu podobní to však vo svojej submisívnosti vydávali pre Ukrajinu za významný vojenský krok. Zároveň totiž vyhlasovali, že bezpečnosť Slovenska sa tým nezníži, lebo ide o staršie zbrane, ktoré by sme aj tak museli nahradiť.
Ďalšou stránkou ukončenia slovenských vojenských dodávok na Ukrajinu je, že rusofóbny „kolektívny Západ“ to vníma ako nebezpečenstvo trhliny vo svojej jednote, ktorú svorne hlásajú USA, NATO a EÚ. SR má na tento postoj plné právo a nie je možný nijaký medzinárodnoprávny krok, aby sa jej v tom zabránilo. Preto sa to možno aj so „škrípajúcimi zubami“ rešpektuje. To je však už aktuálny politický (možno až morálno-politický aspekt). Ako sa čoraz viac ukazuje, dodávky zbraní na Ukrajinu krízu neriešia. Kyjevu zvrat v bojoch nedokázali priviesť, ale kruto zvyšujú obete na životoch a materiálne škody. „Škaredé“ v tejto súvislosti je aj konanie EÚ, ktorá vznikla ako mierový projekt ale dnes je plná agresívnych vodcov či už v Bruseli alebo aj v mnohých členských štátoch. Paradoxom je, že touto politikou si uvedené štáty škodia aj sebe samým. Treba vidieť aj to, že R. Fico od začiatku vypuknutia ukrajinskej krízy hovorí, že nie je na strane ani Kyjeva ani Moskvy, ale že mu ide o ukončenie konfliktu, ktorý prerástol do proxy vojny medzi USA a RF a môže ohrozovať aj Slovensko. Dodávky zbraní „kolektívneho Západu“, ktoré neprinášajú osoh nikomu okrem vojensko-priemyslového komplexu USA a naň napojených finančných kruhov, konflikt len eskalujú a zvyšujú jeho ničivosť.
Zakončím tým, že znovu poukážem na realistický tón vo vyjadrení D. Peskova. R. Fico slovenské vojenské dodávky na Ukrajinu neukončil preto, aby sa zapáčil Moskve a aby ho za to pochválila, ale ako vlastné (slovenské) rozhodnutie z morálno-politického a humánneho dôvodu. Nijaký štát EÚ ani NATO nevyzval, aby ho v tomto nasledoval, ale vyjadril jasné stanovisko k spôsobu riešenia ukrajinskej krízy. D. Peskov na to reagoval primerane a stručne ako k faktu, ktorý môže mať aj viac aspektov a zvýraznil v ňom ten základný, východiskový.
