Ako ste prijali rozhodnutie súdu? Očakávali ste takýto výsledok?
V prvom rade – toto malé víťazstvo ma teší, aj keď je to len malé víťazstvo, ktoré môže byť ešte zvrátené.
Pre mňa sú podstatné dva fakty. Po prvé, že sa to vôbec stalo. Je to dôkaz toho, že mainstream NIE JE nedotknuteľný. Nielenže v štáte netvorí akúsi „jedinú moc“, podľa mňa netvorí ani tú „tretiu moc“ (čo je zaužívaný pojem v širokej verejnosti). Podľa môjho názoru by médiá nemali znamenať vôbec nič. Médiá sú súkromné spoločnosti, ktoré budú vždy ponúkať len subjektívny pohľad.
Druhý bod, ktorý ma teší ešte viac, je to, že ľudia to vidia a že to vníma aj scéna. Dodáva im to sebavedomie, nádej a spája ich to. Tlak, ktorý teraz vyvíjajú na sudcov, je len dôkazom toho, o čom píšem – o tom viac neskôr.
Čo sa týka samotného výsledku, očakával som, že šanca je tak približne 50 na 50.
Myslíte si, že tento proces môže ovplyvniť slovenské médiá, najmä pokiaľ ide o šírenie nepodložených obvinení?
Takto. Na túto otázku je potrebné najprv pochopiť základný princíp, jeden určitý postulát. Pripomeňme si, že to, čo široká verejnosť vníma pod pojmom „mainstreamové médiá“, v skutočnosti nie je ani mainstream, ani médiá.
Ide o bunky zahraničných tajných služieb, záujmových skupín, oligarchov a mediálnych magnátov, ktoré si cielene nájdu cestu do konkrétnej krajiny, arogantne obsadia mediálny priestor a ich hlavným cieľom je neustále udržiavať spoločnosť v napätí, rozdúchavať konflikty, označovať politicky nepohodlných jednotlivcov rôznymi nálepkami (všetky možné „-izmy“) a klamať na dennej báze tým, že svoje subjektívne názory prezentujú ako akýsi hybridný spoločenský konsenzus.
Každý z nás – slobodných a neskorumpovaných občanov, ktorí nejdú po ich úzkej línii – je podľa ich vnímania sveta automaticky niekto, kto „útočí na novinárov“.
Lenže oni sú novinári len naoko. V skutočnosti tvoria politickú agitáciu, sú to aparátčici. Mainstreamové médiá sú len nástrojom, ktorý elity využívajú na udržiavanie svojej pozície v akejsi hre o hlasy a čísla. Preto máme zákony, aké máme – zákony, ktoré v konečnom dôsledku vyhovujú elitám, ale jednotlivca terorizujú. Mainstream je takmer nedotknuteľný. Ja som však dokázal, že je dotknuteľný.
Svetlým príkladom skutočnej dezinformácie na svetovej scéne je napríklad Reuters. Na domácej scéne poznáme mená ako Denník N, SME, Aktuality.sk. V Čechách je to Seznam, iDnes, Deník N a, žiaľ, aj Česká televízia (ktorá je progresívnou ideológiou preniknutá skrz-naskrz). Toto všetko muselo byť povedané, aj keď je to dlhšie.
A teraz k vašej otázke: „Myslíte si, že tento proces môže ovplyvniť slovenské médiá, najmä pokiaľ ide o šírenie nepodložených obvinení?“ Technicky vzaté – MÔŽE. Ale to, či si z toho čitatelia jednej či druhej strany vezmú ponaučenie, závisí len od nich. Žiaľ, vieme, že mnohí ľudia sa nepoučili ani z „plandémie“ a znovu žijú spôsobom, kde očakávajú, že vláda je garantom úspechu v ich živote. Nie je. Vláda nie je a nikdy nebude, rovnako ako médiá. Človek musí konať sám za seba a jeho život sa začne meniť až vtedy, keď vystúpi zo svojej komfortnej zóny.
Vláda môže byť dobrou štartovacou platformou, ale negarantuje „sladký život a sociálne výhody“. Opozíciou vláde sú mainstreamové médiá, a tie už teraz ovplyvnené sú – len o tom nechcú hovoriť.
Ako by ste opísali motívy Denníka N pri použití takýchto výrazov voči vám?
Takto... Aby sme pochopili ich motívy – na slovenskej scéne snáď neexistujú dva elementy, ktoré by si navzájom oponovali tak, ako práve Denník N a ja. Toto je všeobecne známy fakt.
Dovolím si použiť citáciu Ľuboša Blahu z jeho statusu:
„Takže logicky. Pri Dannym Kollárovi, ktorého N-ko vykresľuje ako fašistu, súdy rozhodli, že fašista nie je, no pri Čaputovej vlastne rozhodli, že fašistka je – nechcem byť škodoradostný, ale neviem sa prestať smiať 🤣 Šialené na tom je, že Denník N rozhodnutia súdu nerešpektuje a ďalej do Dannyho Kollára šije, že je extrémista... Čiže arogantne porušujú zákon. Zločinci!
A nielen to. Oni lynčujú sudkyňu za to, že rozhodla, že médiá nemôžu ľuďom svojvoľne ničiť život. To čo je?!
Takto sa naposledy správali fašisti. Nerešpektovali súdy, pretože oni mali svoju jednu jedinú pravdu."
Týmto je vlastne dokonale opísaný stav vecí a zároveň motívy Denníka N. Ale znovu – tu ide primárne o mňa, pretože ich cieľom je jednotlivec. Už päť rokov sa zo mňa snažia urobiť odstrašujúci príklad. Hoci primárne útočia na mňa, ja v tom vidím ešte vyšší princíp – ten popísal Ľuboš Blaha.
Tu už nejde len o môj pohľad na svet, ale o to, kam až dokáže zájsť súkromná firma, ktorej zamestnanci prezentujú svoj subjektívny názor ako absolútnu pravdu. A znovu pripomínam slová Ľuboša Blahu:
„Čiže arogantne porušujú zákon. Zločinci!
A nielen to. Oni lynčujú sudkyňu za to, že rozhodla, že médiá nemôžu ľuďom svojvoľne ničiť život. To čo je?!“
Inými slovami, Denník N si tu uzurpuje výsostné právo súdiť jednotlivca ešte predtým, než začne akékoľvek oficiálne konanie??
Samozrejme, nie sú hlúpi, a toto predpokladali. Jeden z ich motívov je defamácia a spoločenské poníženie jednotlivca. Druhý ich motív je vytvoriť si situáciu, kde sa oni môžu stavať do role obete.
Pripomínam, že situácia na Slovensku je pre mainstream žalostná. Zo zúfalstva napíšu čokoľvek, len aby si udržali čítanosť.
Plánujete podniknúť ďalšie právne kroky voči Denníku N alebo iným médiám?
V čase písania tejto odpovede – áno, plánujem. Niektoré kroky som už podnikol. Postupujeme cestou strategického plánovania, čo je v právnom boji absolútny základ. Stratégiu, samozrejme, konzultujem so svojím právnym zástupcom na dennej báze. Do tohto procesu vstupujem pokojne, bez emócií a bez „krvi v očiach“.
Nechceme skočiť mainstreamu na lep a hlavne – nekonáme pod vplyvom emócií alebo v hneve. Postupujeme tak, aby sme sa vyhli detinským, školáckym chybám, aké robia napríklad zástupcovia Denníka N. Príkladom je šéfredaktor Denníka N, Ľuboš Kostelný, ktorý v návale emócií vyhlásil, že on nepotrebuje súdy na to, aby niekoho potrestal. Tým však paradoxne dosiahol opak – jeho výrokmi sa začala zaoberať aj Súdna rada Slovenskej republiky, ktorá jeho konanie aj jednohlasne odsúdila. Rovnako odsúdila otvorené útoky na sudkyňu, ktorá si dovolila vydať moje neodkladné opatrenie voči Denníku N.
Viac informácií k tejto situácii možno nájsť napríklad v tomto videu:
Nedávno agentúra Reuters šírila falošnú správu o smrti Bašára Asada, čo vyvolalo veľkú odozvu. Ako vnímate takéto incidenty v medzinárodnej žurnalistike? Myslíte si, že poukazujú na zníženie štandardov overovania faktov v médiách?
Áno, počul som o tejto udalosti, kde sa hovorilo, že Assad mal zomrieť pri leteckej havárii, ale nejako zvlášť som sa tomu nevenoval, pretože tento chabý krok Reutersu považujem za paródiu na samých seba. Dôveru u svojich čitateľov si rozhodne nezvýšia tým, že vedome uverejnia úplný hoax a potom sa budú tváriť, že len „testovali prícetnosť svojich čitateľov“. To je podľa mňa výsmech vlastnému publiku.
Tento fenomén, ktorý som dnes spomínal, môžeme pozorovať nielen na Slovensku, ale aj globálne. Je to veľmi očakávané a logické, pretože celková podoba svetového informovania sa mení. Či už je to revolučné pretvorenie Twitteru pod Elonom Muskom na dnesne 'X', alebo fakt, že Trump sa opäť stane prezidentom a už prehlásil, že nebude mať problém komunikovať napríklad s prezidentom Putinom. Rovnako vidíme globálny pokles dôvery verejnosti voči mainstreamovým médiám.
Hrotia to už 20 rokov – hrotia to od 11. septembra 2021, hrotili to počas pandémie, každý deň nám neúnavne klamú o konflikte na Ukrajine, každý deň nám neúnavne klamú o konflikte v Sýrii. Niet sa čomu čudovať. Ja osobne verím v pozitívny vývoj.
Čo podľa vás tento prípad odhaľuje o stave slobody slova a zodpovednosti v slovenských médiách?
Toto je veľmi jasné a zreteľné – médiá (mainstreamové) nielenže nemajú tušenie o tom, čo je to vlastne zodpovednosť za svoje výroky, ale zároveň, keď niekto exponuje ich katastrofálnu aroganciu a umelú bohorovnosť, okamžite synchronizovane začnú tlačiť a tváriť sa, ako keby sa nestalo vôbec nič. Hrajú sa na obete a praktizujú svoju „selektívnu slepotu“.
Opäť pre ilustráciu uvediem príklad – predseda strany Progresívne Slovensko vykrikoval na svojich protivládnych protestoch – citujem: „Urobíme čokoľvek pre to, aby sme sa zbavili Roberta Fica, nahádžeme mu polená pod kolená všetkými možnými spôsobmi.“ Vedľa neho stál Branislav Gröhling, líder ďalšej opozičnej strany Sloboda a Solidarita, ktorý kričal: „Fico do basy, Fico do basy.“ Nikto síce nevedel, za čo by mal ísť Fico do basy, ale dav to skandoval. O mesiac po týchto šialených protestoch sa udial atentát v Handlovej, a Robert Fico dostal 4 guľky, ale prežil - len zázrakom. A odrazu, keď je s týmto konfrontovaný Michal Šimečka, tak pokrčí plecami a tvrdí, že to podľa neho nemá absolútne žiadny súvis. Čo robí? Zúfalo sa snaží zbaviť zodpovednosti.
Tento modus operandi je identický s tým, ktorý sa riadi aj Denník N – ako som spomínal skôr. Oni zodpovednosť možno tušia, ale nikdy ju nepriznajú ani na jediný milimeter. Respektíve, nikdy nepodniknú žiadne kroky, ktoré by v budúcnosti aspoň naznačovali akú-takú sebareflexiu z ich strany.
Aké posolstvo by ste chceli odovzdať novinárom, ktorí chcú ľudí pravdivo informovať o citlivých a zložitých témach?
Okej, takto... V tomto sa môj pohľad zmenil – dúfam, že môžem povedať, že k lepšiemu. Aj ja som prešiel nejakým vývojom.
Alfou a omegou v dnešnej dobe pre mňa je veta: „Chrbtovou kosťou materiálneho právneho štátu sú sudcovia ako jediná, čisto odborná moc v štáte.“ Bez tohto sa nepohneme nikdy a nikam.
Je to známy výrok predsedníčky Súdnej rady Marcely Kosovej a aj členky Súdnej rady Ayse Pruzinec Eren – spomenuli ho pred pár dňami pri prejednávaní bodu o útokoch na sudkyňu zo strany Denníka N. Tento výrok bol nedávno odprezentovaný aj europoslankyňou Juditou Lassakovou počas jej vyjadrenia smerom ku Didierovi Reyndersovi, ktorému polícia minulý týždeň vykopla dvere za podozrenie z prania špinavých peňazí. A keď už hovoríme o náhodách, prečo asi o tomto tie „konzistentné a nedotknutelé“ mainstreamové médiá mlčia?
Čiže – chrbtová kosť materiálneho právneho štátu - to je pre mňa kompas a absolútny základ. A všetko ostatné sa od toho odvíja. Ktokolvek píše, prezentuje alebo koná čokoľvek, či už som to ja, mainstream, alebo špičkoví politici – mali by to mať na pamäti pred, počas a po svojich krokoch.
P.S. Je iba pochopiteľné, že hranica kognitívneho vnímania reality zo strany redaktorov mainstreamových médií klesla na dlhodobé minimum, keďže od parlamentných volieb 2023 zápasia s klesajúcimi číslami a tou akú-takú dôverou, ktorú mali, stratili počas pandémie, kde klamali priamo a vedome, každý jeden deň, tri roky v jednom kuse. Ľudí to unavilo. Mainstream stratil čísla, tvár, dôveru. Je pochopiteľné, že musia kričať hlasnejšie, prichádzať s bombastickejšími titulkami, keďže drvivá väčšina ich čitateľovosti je založená na clickbaitových názvoch článkov, ktorých obsah však nemá s realitou takmer nič spoločné.
Ďakujeme za rozhovor!