Pán docent, francúzsky prezident Macron nevylúčil vyslanie vojakov z európskych krajín na Ukrajinu. O tejto otázke sa podľa neho diskutovalo na stretnutí západných štátov v Paríži, ale nedosiahol sa konsenzus. Myslíte si, že ide o blufovanie, alebo Macron skutočne chce poslať vojakov na Ukrajinu?
Vyjadrenia Emmanuela Macrona treba brať v širších súvislostiach ale aj s rezervou, lebo sú často vedené jeho nereálnou ambíciou stať sa neformálnym vodcom Európy (EÚ). Získať túto pozíciu, v ktorej bola do roku 2022 Angela Merkelová, sa mu však nedarí. Prvýkrát „európsku vodcovskú ambíciu“ vyjadril vo výroku o klinickej smrti NATO v novembri 2019. Vyvolalo to však len rozpaky a jeho medzinárodnú autoritu to nezvýšilo.
Politika E. Macrona má málo úspechov. Podarilo sa mu síce zvíťaziť druhýkrát v prezidentských voľbách v roku 2022, ale ináč sa nemá čím pochváliť. K víťazstvu mu pomohlo, že mnoho ľudí ho volilo nie za to, že je E. Macron, ale aby nezvíťazila Marine Le Penová. Jeho politika doma i v zahraničí po tomto víťazstve, keď raz dokonca uviedol, že ho nezaujímajú prieskumy podpory, lebo viac už kandidovať nemôže, však vo veľkom naháňa vodu na mlyn voličom M. Le Penovej ako možnej uchádzačke o post prezidenta v nasledujúcich voľbách.
Vo Francúzsku sa proti politike E. Macrona už štyrikrát zdvihli veľké vlny protestov, ktoré však majú aj staršie korene. Išlo o hnutie žltých viest, protesty proti dôchodkovej reforme, protesty po smrti roznášača pizzy alžírskeho pôvodu po zásahu policajtov a protesty poľnohospodárov. Reakcia vládnej moci na tieto protesty je veľmi tvrdá a má na svedomí stovky zranených. Pripomína ruské príslovie „bi svojich, aby sa ťa cudzí báli“.
V zahraničnej politike sa stalo veľkou anglosaskou fackou pre E. Macrona tajné vytvorenie paktu AUKUS. Pre Francúzsko to malo aj hospodárske škody, keď Austrália zrušila kontrakt na dodávky francúzskych ponoriek. V posledných mesiacoch sa vážne oslabila aj pozícia Francúzska v západnej Afrike. Z profrancúzsky pôsobiaceho Hospodárskeho spoločenstva západoafrických štátov, vystúpili začiatkom tohto roka 3 štáty.
Údajne E. Macron by bol rád, keby ho zaradili do galérie veľkých francúzskych politikov. Chcel by byť novým Charlesom de Gaulleom. Neuvedomuje si však, že mu v tom prekáža nielen bankárska minulosť a neoliberálna orientácia, pri ktorej musí rešpektovať Anglosasov, ale aj silnejúca rusofóbia. Ide o opačné póly ako mala politika Ch. de Gaullea.
Aj akcia 26. februára, ktorá sa oficiálne označovala za Konferenciu na podporu Ukrajiny, bola ambicióznou snahou E. Macrona využiť situáciu, ktorá sa vytvorila na Ukrajine, na zvýšenie svojej upadajúcej prestíže doma i v zahraničí. Nemyslím si, že vážne uvažuje o vyslaní francúzskych vojakov na Ukrajinu, čomu nasvedčuje jeho vyhlásenie, že k zhode o vyslaní vojakov západných štátov nedošlo. Okrem toho by do hry zrejme vstúpilo aj Národné zhromaždenie, v ktorom E. Macron nemá stálu väčšinovú podporu.
Reakcie vo Francúzsku ani v zahraničí na úvahu o možnom vyslaní vojakov západných štátov boli s malými výnimkami nepriaznivé. Minister ozbrojených síl Francúzska Sébastien Lecornu, ktorý zostal vo funkcii aj v novej vláde Gabriela Attala, menovanej v januári tohto roku, na zasadnutí výboru pre otázky obrany Národného zhromaždenia povedal, že keď vidí, čo je o tejto veci v médiách, považuje za potrebné poukázať na to, že prezident na konferencii nehovoril o vyslaní francúzskych vojakov na Ukrajinu.
S návrhmi E. Macrona na pokračovanie podpory Ukrajiny a s jej možným zosilnením sa všeobecne súhlasilo, ale vyslanie vojakov západných štátov na Ukrajinu sa hodnotilo ako veľmi riskantné. Vytvorila sa však ďalšia, už deviata, koalícia na dodávku zbraní na Ukrajinu.
Aké funkcie by mohli plniť jednotky NATO na Ukrajine? Povedie to k väčšej eskalácii konfliktu?
V každom prípade príchod vojakov cudzích štátov na Ukrajinu znamená eskaláciu konfliktu, ktorá môže mať veľmi vážne následky. Poukázal na to Dmitrij Peskov, tlačový tajomník prezidenta RF Vladimira Putina, ako aj Marija Zacharovová, tlačová tajomníčka Ministerstva zahraničných vecí RF. Vážne varovania uviedol Dmitrij Medvedev, zástupca predsedu Bezpečnostnej rady RF. Netreba však mať ani vojenské, diplomatické či politické vzdelanie, ani skúsenosti, ale na hodnotenie, že vyslanie vojakov do bojujúceho štátu znamená len prilievanie oleja do ohňa, stačí aj zdravý rozum.
Uvažovať o tom, že by jednotky armád západných štátov po príchode na Ukrajinu mali len nejaké pomocné, doplnkové funkcie, ako sa to niekedy v médiách uvádza, je vojenský i politický nezmysel. Keď sa niekde bojuje a pošlú sa tam riadne jednotky, prináša to väčšie riziká ako keď sú tam len „poradcovia“ či „inštruktori“. Aj pomocné a doplnkové funkcie jednotiek vyžadujú často pohyb v bezprostrednej blízkosti bojov. Čo by sa stalo, keby v nich došlo k stratám na životoch, ktoré by boli spojené s ruskou vojenskou činnosťou, nie je ťažké predvídať. Tí, ktorí boli ochotní vyslať vojakov, by to považovali za signál na potrebu ďalších rozhodných krokov voči Rusku, ktorého víťazstvo na Ukrajine sa podľa najsilnejších západných vodcov nesmie pripustiť.
Okrem Fialu a Fica neochotu poslať vojakov na Ukrajinu už deklarovali Poľsko a Švédsko. Zo zástupcov ktorých štátov by sa podľa Vás také jednotky mohli skladať?
Podľa informácií v médiách doteraz oficiálne odmietli vyslať na Ukrajinu vojenské jednotky aj Bulharsko, Fínsko, Grécko, Maďarsko, Nemecko, Španielsko, Taliansko a Veľká Británia. Biely dom tiež vydal vyhlásenie o tom, že USA takýto krok nechystajú.
S vyslaním jednotiek na Ukrajinu nesúhlasil ani generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. Hlavný hovorca pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ Peter Stano vyhlásil, že v jej ústredí sa neuvažovalo o možnom vyslaní vojsk na Ukrajinu. Doplním aj vyjadrenie hovorcu generálneho tajomníka OSN Stéphanea Dujarrica, ktorý pri komentári k slovám E. Macrona o možnosti vyslania západných vojsk na Ukrajinu vyzval všetky strany, aby sa zdržali rétoriky vedúcej k ďalšej eskalácii konfliktu.
Okrem toho, že úvahy E. Macrona privítali v Kyjeve, som v médiách našiel len vyjadrenie litovského ministra obrany Arvydasa Anušauskasa, že Litva nie je v zásade proti predstavám vyslať západných vojakov.
Uzavriem tým, že slová E. Macrona, nech boli myslené akokoľvek, prekročili vo vzťahu k vojne na Ukrajine tabu, ktoré bolo dosiaľ na Západe. Treba ich vidieť predovšetkým za následok rastu frustrácie až zúfalstva západných vodcov z vývoja na Ukrajine. Vedú k nemu však aj blížiace sa voľby do Európskeho parlamentu v EÚ (ale aj prezidenta USA), keď sa obáva, že sily prívržencov doterajšej línie Západu pri riešení ukrajinskej krízy sa môžu výrazne oslabiť. Zakončím zlovestnými slovami E. Macrona, že v budúcnosti nič nie je vylúčené, ktoré sú v súčasnej situácii veľmi varovné.