Bude NATO tlačiť na SR kvôli podpore Ukrajiny? Analytik poukázal na nepriame metódy vplyvu aliancie
František Škvrnda: „Otázku rozoberiem v širšom pohľade, lebo NATO je podivná i pokrytecká organizácia. Na jednej strane vie za svoje „hodnoty či princípy“ napínať svaly aj sa vyhrážať, ale na druhej strane je veľmi opatrné v možnostiach otvoreného nátlaku na členov paktu.
Všetko to Vychádza to z politiky USA ako vodcu paktu. Nemajú nijaké zábrany vyhrážať sa za porušovanie „hodnôt či princípov“ ktorémukoľvek štátu, uvaliť sankcie či aj zaútočiť na neho. Robia to však len na základe vlastného rozhodnutia a samostatne (napr. vojna proti Iraku v roku 2003). Nepripájajú sa k nijakej koalícii, ktorá sa nevytvorila vo Washingtone. Boja sa „zapliesť“ do akcie, ktorú nenarafičili (nevymysleli, nepripravili). Ak začnú konať, vyzývajú i tlačia na to, aby sa k nim pripojili aj iné štáty. NATO v prípade potreby USA vždy podporí, čo však neplatí pre všetkých (napr. spory Turecka a Grécka sa takto riešiť nedajú).
Pakt nemá mechanizmus otvoreného nátlaku na svojich členov, ktorý využíva napr. EÚ. NATO sa hrdí „jednomyseľnosťou“, ktorá sa v prípade potreby vytvára v zákulisí, intrigami, metódou cukru a biča a pod. Na prvý pohľad to je síce „demokratické“, ale opäť to vychádza len a len z toho, že USA nie sú ochotné prispôsobovať sa ani najväčším spojencom. Môžeme sa aj opýtať, či vojenské kontingenty USA v Európe sú skutočne na to, aby bránili spojencov, alebo viac na to, aby odstrašovali a v najhoršom prípade zaútočili proti RF (v minulosti proti ZSSR). Nejde o to, aby Moskva musela použila časť prostriedkov inde ako na potenciálny protiútok na USA? Čo bude po útoku so spojencami, to sa necháva už na nich.
Ide aj o často omieľaný, „gumený“ čl. 5 Washingtonskej zmluvy. Podľa neho každá zo zmluvných strán „pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú (zdôraznené autorom)“. Zmluvne ani v tomto prípade nie je dané, že nijaký štát nemusí robiť to, čo od neho chce niekto z napadnutých či centrála paktu.
V dejinách NATO si nespomínam na nijaký príklad otvoreného nátlaku, tobôž sankcie voči členskému štátu. V súčasnosti sa v deformovanom pohľade, v ktorom sa NATO vydáva za víťaza studenej vojny a najúspešnejší vojenský pakt v dejinách, podľa názorov „natoidov“ nemusí nič povedať. Členské štáty však majú submisívne vedieť (vycítiť), čo sa po nich chce. No a keď niektorý štát rozmýšľa príliš samostatne, „príde mu na pomoc“ generálny tajomník Jens Stoltenberg, ktorý už roky opakuje len päť – šesť fráz v rôzne dlhých kombináciách.
V tejto situácii sa nedá preto predpokladať, že NATO bude na Slovensko vyvíjať otvorený nátlak. Iste ho však bude robiť nepriamo, skryte, z pozadia a pod. Dajú sa využiť „pronatovské“ médiá (ich vybraní pracovníci a spolupracovníci) a mimovládne organizácie s pripravenými aktivistami. Aj na Slovensku existuje neveľká ale už dlhšie dobre živená „piata kolóna“, ktorá horlí za uprednostnenie cudzích, globálnych záujmy pred národnými.
Zdá sa, že NATO sa začína čoraz viac obávať straty svojej glorioly vždy jednotne mysliacej a konajúcej organizácie. Realistické kruhy vidia, že práve vývoj na Ukrajine napriek kolosálnej vojenskej podpore nejde podľa scenára paktu (uvádza sa aj to, že došlo k patovej situácii v bojoch a Kyjev nedokáže ani s podporou NATO vyhrať). Otváranie tohto problému by bolo nielen chúlostivé, ale snaha donútiť všetkých rozmýšľať a konať podľa bruselskej centrály (riadenej z USA), nemusí skončiť podľa predstáv a želaní.
Uzavriem tým, že situácia sa z pohľadu NATO už dlhšie komplikuje, ale neúspech sa odmieta pripustiť. Avšak v zhoršujúcich sa podmienkach, keď pakt nemá pripravený nijaký záložný plán, sa môžeme dočkať aj nových, prekvapujúcich prvkov v jeho činnosti."
