Sily NATO hrajú vabank. Vyzerá to tak, ako by sa spoliehali na nejaký zázrak. Môže to stroskotať
Vysvetlil, prečo politici trvajú na ďalšom zásobovaní Ukrajiny zbraňami, a upozornil, že tým svoje pozície na domácej scéne skôr oslabujú.
Napriek očakávaniam Zelenského Ukrajina nebola pozvaná do NATO a nedostala ani konkrétne termíny na prijatie, na druhej strane bol zrušený Akčný plán pre členstvo Ukrajiny v Aliancii (MAP) a vznikla Rada NATO-Ukrajina. Priblížila sa Ukrajina členstvu v NATO?
NATO pokračuje v nepeknej politike (hre) s Ukrajinou. Pod riadením hlbinného štátu vo Washingtonu, ktorý je prepojený s vojensko-priemyslovým komplexom a finančnými kruhmi ju využíva na to, aby dokazoval „nenahraditeľnosť“ svojej existencie. Tu vôbec nejde o Ukrajinu ale len a len o to, aby sa v Európe udržiavalo napätie a za každú cenu škodilo Rusku. Na obete a škody, ktoré to Ukrajine prinesie, sa v „jadre“ NATO vôbec nepozerá. Cítiť z toho, že pakt sa bojí, že ak sa bude venovať svojim vnútorným záležitostiam povedie to k jeho rozkolu a preto podporuje sily, ktoré vyvolávajú v EÚ napätie (medzi Poľskom a Nemeckom, a kritizuje sa Maďarsko). Žiaľ na túto politiku veľmi dopláca EÚ, ktorej čoraz viac hrozia ťažké ekonomické následky, ale vyzerá to tak, že jej vodcovia stratili pud sebazáchovy.
Ak to zoberieme zo širšieho geopolitického i bezpečnostného hľadiska na samite nebolo prijaté nič, čo by bolo zásadne nové. Narozprávalo sa toho veľmi veľa. Ide však len o pokračovanie agresívnej rusofóbnej politiky, ktorá nemá racionálny a splniteľný cieľ. Treba Rusku robiť zle, škodiť mu všade, kde sa dá a pokrytecky pri tom vyhlasovať, že však my nie sme jeho nepriatelia.
Už pred samitom sa objavovali najmä washingtonské a bonnské vyjadrenia, ktoré pripravovali hysterického Zelenského (i ministra zahraničných vecí Kulebu) na to, že Ukrajina nedostane nijaký konkrétny plán na prijatie, ani niečo ako harmonogram prijatia. Zelenskyj sa svojim výhražným štýlom najdôležitejšieho človeka na svete, ešte v deň začiatku samitu na adresu NATO eufemisticky povedané nepekne vyjadroval. Táto figúrka v zelenom, ako sa občas uštipačne charakterizuje v niektorých médiách, sa stále snaží pôsobiť dojmom, že on má právo riadiť celý zvyšok sveta na základe svojich predstáv o riešení ukrajinskej krízy a to všetci musia realizovať.
Priama pozvánka do NATO neprišla, ale celá plejáda natovských politikov na čele s generálnym tajomníkom paktu Stoltenbergom podporujú Ukrajinu a presviedčajú ju o tom, že je na správnej a najlepšej ceste do neho. Zrušenie zastaraného Akčného plánu pre členstvo (MAP) pre Ukrajinu je len formálnym gestom. Na Slovensku si ešte pamätáme, aký cirkus sa okolo toho pred viac ako 20 rokmi robil. Nakoniec však o „pozvaní“ štátu do NATO sa rozhoduje na niektorom zo samitov, pričom s tým musia súhlasiť v prvom rade USA. Ktovie, aký MAP by sa v centrále paktu pre Ukrajinu urobil a čo by v ňom bolo (stačí porovnať len súčasnú rozdielnosť postojov Poľska a Maďarska). Okrem toho na MAP vyšlo veľa peňazí, ktoré dnes nemá nielen Ukrajina, ale ani mnohé štáty NATO. Iste, cestu Ukrajiny do paktu by to mohlo skomplikovať, ale aj bez požiadaviek MAP je ťažkostí stále dosť.
Podobne aj Rada NATO-Ukrajina je len zmenou vývesného štítu na starej firme Komisia NATO-Ukrajina. V súčasných podmienkach je z administratívneho a zdá sa, že už aj ekonomického hľadiska, konanie centrály paktu v Bruseli, jeho jednotlivých štátov i samotnej Ukrajiny na hranici možného. Vojaci, diplomati ani úradníci už nič nové nedokážu vymyslieť.
Sarkasticky zhrnieme, že Ukrajine sa preťahujú pod fúzy rôzne medové motúzy (najmä preto aby arogantný Zelenskyj a jeho administratíva nevykrikovali hanlivé poznámky na adresu paktu), ale jej pozícia so vstupom do NATO vyzerá zhruba rovnako ako sa vytvorila na samite v Bukurešti v roku 2008. Čakáme, dvere sú otvorené. Nové sa dodalo len to, že budeme vás podporovať tak dlho, ako to budete potrebovať, bez ohľadu na obete, škody a iné následky. Musíte však Rusom robiť zle.
Členovia aliancie chcú Ukrajine dodať silnejšie zbrane (Spojené štáty poskytnú kazetové bomby zakázané OSN, Francúzsko – rakety dlhého doletu). Budú lídri NATO naďalej verní stratégii opotrebovávacej vojny?
V súčasnej geopolitickej, bezpečnostnej a zdôrazním aj ekonomickej situácii vládnuce (a ani „odborné“) sily, ktoré vytvorili v štátoch NATO túto stratégiu, nie sú schopné iného postupu. Je to najmä z troch príčin.
Prvou príčinou je, že táto línia bola rýchlou a „rozhodnou“ reakciou na začiatok ruskej špeciálnej operácie na Ukrajine, Ako to však bolo okrem snahy ukázať rýchlosť a „rozhodnosť“ premyslené, je veľmi otázne. Nechceme hodnotiť ministrov zahraničných vecí a najmä obrany v členských štátoch, lebo ide politických nominantov. Mnohí z nich nie sú odborne – bezpečnostne (nehovoriac o morálke) na takej úrovni, aby boli schopní adekvátne riešiť existujúce či vznikajúce problémy. Stratégia je len záujmov vládnucich kruhov v NATO a prejavom úrovne ich myslenia.
Druhou príčinou je, že vo väčšine členských štátov paktu (najmä menších) pozerajú predovšetkým na to, čo povie na ich výroky a kroky Washington. V duchu jeho požiadaviek sa spoliehajú len na silu a nátlak, a ak náhodou prejavia „mäkkosť“, čoskoro to zmenia a prezentujú ešte väčšiu „tvrdosť“. Treba im však pripomenúť aj bezpečnostnú dilemu, s ktorou prišiel v USA ešte na začiatku 50. rokov John H. Herz. Zhrnieme ju tak, že aj dnes v globálnom chaosu jednostranné opatrenia na zvýšenie bezpečnosti môžu viesť k obavám druhej strany, zvyšujú napätie a eskaláciu a vyústia do situácie, ktorú si nikto neželal.
Treťou príčinou je, že NATO vedené upadajúcimi USA, nebolo schopné za rok a pol zhoršenia ukrajinskej krízy urobiť nijaký krok na modifikáciu tejto stratégie, okrem jej „pritvrdzovania“. Zdá sa, že tieto kruhy sa boja, že tým, že by len mierne korigovali túto líniu, by sa priznali, že ju nepripravili dobre a premyslene. No a ak vidíme, ako konajú nielen v zahraničí, ale aj doma prezident USA Joe Biden, predseda britskej vlády Riši Sunak, francúzsky prezident Emmanuel Macron, či nemecký kancelár Olaf Scholz a ich „teamy“, tak chybu nepriznajú. Hrozí to oslabením ich pozície na vnútropolitickej scéne, ktorá ani v jednom prípade nie je potešujúca.
Doterajší prínos tejto stratégie okrem jej ničivosti pre Ukrajinu, RF a EÚ je nulový. Sily paktu hrajú vabank a vyzerá to tak, ako by sa spoliehali na nejaký zázrak. Nejasné ale hrozivé je však to, čo sa bude musieť stať, aby sa táto stratégia zmenila. Môže však aj skrachovať.
G7 a Ukrajina podpísali deklaráciu o vojenskej pomoci a bezpečnostných zárukách. Ako to ovplyvní vývoj konfrontácie medzi NATO a Ruskom? Spôsobí to ďalšiu eskaláciu?
V tejto otázke vidím ako najzávažnejší problém, čo za bezpečnostné záruky a na akom medzinárodnoprávnom základe môže poskytnúť G7 (Japonsko nie je členom NATO) Ukrajine. Z hľadiska medzinárodného práva deklarácie nemajú príliš veľký význam, sú skôr na vyjadrenie pozície a nemožno ich vyžadovať tak ako zmluvné záväzky (dohody). Vzhľadom na to, že to bolo na samite NATO, pakt predvádza svaly a vyvoláva ilúziu, že je globálnou silou. Iste sa tým snaží zastrašiť aj Čínu, najmä keď tam je Japonsko. V kontexte ukrajinskej krízy však ide o ďalší prvok, ktorý ju môže eskalovať a to možno považovať aj za cieľ deklarácie. Ďalší problém vidím aj v tom, ako sa bude odlišovať vojenská pomoc popr. bezpečnostné záruky USA, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Talianska a Kanady v rámci G7 od toho, čo robia v rámci NATO. Keby situácia nebola tak dramatická, mohli by sme uštipačne dodať, že pakt si potrebuje zvýšiť svoje sebavedomie a myslí si, že čím viac agresívnych vyjadrení vydá, tým bude silnejší hrozivejší. A tak nakoniec RF provokuje k tomu, aby prijala protiopatrenia, dúfajúc, že ju to položí na kolená.
