Študentská demonštrácia 16. novembra 1989. Ako to bolo očami novinára
Keď som sa zobudil 16. novembra 1989, črtal sa deň ako každý iný. Prišiel som do práce, niečo som mal v hlave, ale čakal som pri kávičke a cigaretke i čítaní dennej tlače aj na tipy svojich „bonzákov“, ktorí mi telefonicky oznamovali, čo sa dnes a kde sa to deje. Nepotreboval som klikať do anonymného internetu, ako to dnes robia redaktori.
Majú to síce skôr, ako som to mával ja, ale ja som mal istotu a oni ju dnes nemajú, že sa niečo uskutoční. Predpoludním som išiel nakrútiť nejaké správy, ale ešte predtým mi zavolal môj zdroj (dosť vysoko postavený z hierarchie) z vtedajšej Verejnej Bezpečnosti – teraz Polície, že študenti sa o 16 -tej hodine zídu na nejakej demonštrácii pred Pionierskym palácom (dnes sídlom prezidenta) a že bezpečnostné zložky robia opatrenia. Moja prvá otázka bola: „A to chcete „študákov“ zbiť a zavrieť, veď oni si zakričia a potom aj tak skončia v krčme na pive“. Povedal som mu, že si skúsim vypýtať kameru. A tak som zašiel s evidenčným listom (vďaka nemu mi pridelila produkcia tv štáb) za zástupcom šéfredaktora Martinom Schellingom, aby ho podpísal. Ten ma však odbil, že toto sa nakrúcať nebude. A tak som zavolal svojmu zdroju, že z toho nič nebude, ale že sa tam pôjdem pozrieť a poprosil som ho o hlášku, aby ma policajti nezobrali.
No a o 16-tej hodine som prišiel pred sídlo dnešného prezidenta. A na moje prekvapenie som tam zbadal asi 8 novinárov z denníkov a televízny štáb. Hneď som išiel za kameramanom dnes už nebohým Ferkom Horváthom, s ktorým som robil tie najinvestigatívnejšie reportáže a technikom kamery, dnes už kameramanom Jožkom Hullom. A moja prvá otázka na nich bola. „Kto Vás sem poslal?“ Odpoveď: „Schelling“. Dobre teda naložil s mojou informáciou!!! A viac som sa na úvod nestihol opýtať, pretože prišli dvaja uniformovaní policajti so slovami, že tu sa nebude nakrúcať a nech ukážeme občianske preukazy. A to museli vidieť na kamere, že je z Československej televízie. Ale hláška o mne išla a keď policajt otvoril môj občiansky preukaz, tak povedal: „Á to ste Vy pán Jacz? Tak to je v poriadku.“ Odvtedy sa od nás nepohli a „strážili“ nás. Išiel som za cca 15-20 študentmi a chcel som sa ich spýtať, proti čomu protestujú. Z kruhu vystúpila Henrieta Hrinková a povedala mi všetko, aj trasu, kadiaľ chcú ísť. Ja som povedal, že to budem nakrúcať pre Československú televíziu redakciu Televíznych novín. Ona že v poriadku, ale určite to televízia neodvysiela. Zároveň som ju upozornil na to, aby nedali polícii žiadnu šancu zakročiť, nemuselo by to dobre skončiť a nádej na vysielanie by bola mizivá. A tak som jej odporučil, aby chodili cez priechody pre chodcov, po chodníkoch a nehatili cestnú premávku. To aj dodržali a tak sa cez Poštovú ulicu a Obchodnú dostali pod Michalskú bránu , teda do historického centra a pokračovali na Hviezdoslavovo námestie a po nábreží k Univerzite Komenského a cez Šafárikovo námestie k Ministerstvu školstva (dnes je to Ministerstvo pôdohospodárstva). Pred nami išli študenti, za nimi ako náš predvoj policajný Žigulák s modrým majákom a naša Volga. Opustili sme ich pred Vajanského nábrežím a nadbehli si ich. Čakali sme ich pred vchodom Ministerstva. Žiaľ, nikto mi nepovedal, že položia kyticu pred Univerzitou pri plakete Danke Košanovej, preto tie zábery chýbajú v archíve. Bola to moja chyba, ale chceli sme mať všetko pripravené pred ministerstvom. A študentov bolo počuť už z diaľky ako vykrikovali heslá. Len som sa bál, aby ich policajti počas trasy nezastavili a nezbalili. Ale keď som ich zbadal ísť po chodníku, tak mi bolo jasné, že ani v socializme sa neporušovali tak predpisy a zákony zo strany polície, ako dnes. Študenti totiž prichádzali držiac sa za ruky po chodníku. Tak to bolo aj na priechodoch pre chodcov. Z 15-tky študentov ich bolo zrazu pred ministerstvom vyše 100. Zastavili sa na protiľahlom chodníku pred ministerstvom a začali skandovať heslá, ako: „My chceme slobodu“, „Chceme dialóg“ a ďalšie.
Využil som malú prestávku a zakričal na nich: „Prečo to vykrikujete do vetra, poďte mi to povedať pred kamerou a do mikrofónu a zaúradovalo to. „Zrušil“ som demonštráciu, všetci prišli cez cestu ku mne a prvá, ktorá mi čosi povedala o podstate bola Henrieta Hrinková a potom ďalší a ďalší. Ja som bol rád, že mám dobrý materiál a oni boli radi, že čosi bude v televízii.
A zrazu sa na schodoch pred Ministerstvom objavil tajomník ÚV KSS pre ideológiu Gejza Šľapka a začal sa „schodiskový dialóg“. Vtedy som si všimol, že okolo mňa a kameramana s technikom boli samí tajní. Pýtam sa: „Čo chcete?“ Odpoveď: „Dostali sme príkaz Vás chrániť.“ A moja logická odpoveďová otázka : „A pred kým, pred študentmi?“ A začal som sa smiať. A keďže mi technik povedal, že nám dochádzajú batérie, tak som sa jedného z tajných opýtal, či majú auto, On, že áno. Tak som ho poprosil, aby nám doniesli z televízie batérie do kamery, lebo technik nerátal, že to bude tak dlho. Jožko Hulla zavolal do televízie, aby niekoho poslali pred vchod, že prídu policajti po batérie. Trvalo to necelých 10 minút a mali sme nabité batérie a tak sme mohli nakrútiť všetko.
Ako som už napísal, na schodoch pred ministerstvom sa zrazu objavil Gejza Šlapka a začal debatovať so študentmi. Celé sme to nasnímali. Trvalo to asi 20-30 minút a dohodli sa, že nebudú debatovať na schodoch, ale stretnú sa v aule. Nakoniec, vďaka následnému priebehu udalosti „nežnej“ sa stretnutie nerealizovalo. Po skončení demonštrácie si ma Gejza Šlapka zavolal na vrátnicu ministerstva. Mali sme dobrý a otvorený vzťah. Vždy som mu povedal pravdu aj o tom, o čom mu jeho pucipajtáši nespomenuli ani slovom a filtrovali informácie. Ja som mu ako dobre informovaný novinár povedal všetko, čo trápilo mňa aj ľudí priamo do očí. A on sa len čudoval, že žil niekedy v neinformovanom svete. A bolo jedno, či to bolo o komunistoch, alebo bežných ľuďoch. Vedel, že mal vo mne pravdivého informátora i keď nestraníka a preto si ma veľmi vážil a dovolím si povedať, že v mnohých prípadoch dal aj na mňa a urobil dôslednú nápravu a bolo jedno či svinstvá a podlosti boli z dielne obyčajných úradníkov, komunistických funkcionárov, riaditeľov či neriaditeľov. Neraz sa stalo, keď ma zbadal a mohol ísť aj s ministrom, prišiel za mnou a spýtal sa: „Paľo čo je nové?“ a hneď som mu naservíroval to, čo ľudí i mňa trápilo.
Na vrátnici Ministerstva školstva mi povedal: „Paľo, toto sa vysielať nebude!“ Na to som zareagoval: „A chcete zo mňa urobiť ko...ta? Veď tu bolo 8 novinárov, zajtra toho budú plné noviny a na Jacza a Televízne noviny budú ľudia pľuvať a nebudem sa môcť ukázať na ulici.“ Nato sa zamyslel a povedal: „Dobre, ale povieš tam túto vetu, ktorú mi nadiktoval“. Aby som sa uistil, že to bude vo vysielaní, tak som ho požiadal, aby to povedal svojej neteri Elene Bujačkovej, ktorá v ten deň moderovala Aktuality, keďže celá akcia skončila počas vysielania federálnych Televíznych novín. Ale tam by to Pražáci určite do vysielania nezaradili. A po telefonáte som mal istotu, že to Aktuality odvysielajú. Mal som silný tromf – dohodu s Gejzom.
Pokračuvanie v ďalšej časti....
