https://42tcen.com/entry/spomienky-na-studentsku-demonstraciu-16-novembra-1989-pokracovanie
Študentská demonštrácia 16. novembra 1989. Ako to bolo očami novinára. Pokračovanie
Študentská demonštrácia 16. novembra 1989. Ako to bolo očami novinára. Pokračovanie
Novinár a publicista Pavel Jacz spomína na udalosti z 16. novembra 1989. - 17.11.2023, 42TČen
2023-11-16T02:01:18
2023-11-21T05:22:42
Slovensko
1989
Názory
Nežná revolúcia
/html/head/meta[@name='og:title']/@content
/html/head/meta[@name='og:description']/@content
https://42tcen.com/files/entries/002-07.jpg
Prvú časť si môžete prečítať tu. Nakoniec okrem mňa večer a denníka Smena na druhý deň, nikto o demonštrácii neinformoval. Pravdepodobne bol redaktor Smeny (dnes inak orientované SME) prítomný pri debate na vrátnici ministerstva a tak mal tromf v rukách a možno aj dohodu s Gejzom. Prišiel som do redakcie. Nezaoberal som sa strachom o miesto. Mal som za sebou spred troch mesiacov odmietnutie ísť nakrútiť reakcie, na podľa vtedajšej terminológie, na pamflet: „Niekoľko viet“. A to tri dni po sebe.  Žiadal som ho do ruky, aby som ho mohol dať prečítať respondentom. No na druhý deň prišli len tri vety. Pokiaľ mnohí moji kolegovia išli urobiť reakcie bez podkladov – teda bez Niekoľkých viet, ja som čakal na vyhadzov. Nakoniec uznali moje argumenty, že nemôžem urobiť niečo, o čom nemám ani šajnu. Ale ak si dobre pamätám, tak z toho bolo kárne opatrenie. Ale pracoval som ďalej. V redakcii som zostrihal reportáž  z demonštrácie so strihačkou Silviou Janáčovou Polákovou a do vysielacej smeny zrazu prišla požiadavka poslať celý text aj s prepismi rozhovorov na sekretariát námestníka riaditeľa televízie pána Haniska.  Vrátilo sa to zoškrtané asi na 60%,. a to najmä rozhovory so študentmi. Nesúhlasil som s tým, a tak ako sme všetci sedeli vo vysielacej smene, teda celý ansámbel a tak som sa ich opýtal: „Kto je viac Šlapka, alebo Hanisko?“ A všetci odsúhlasili Šlapku a tak sme materiál odvysielali tak, ako som ho zostrihal.  Musím však poznamenať, že 20 rokov som bol presvedčený, že tie škrty prišli od samotného námestníka Haniska, ktorého som neprávom označil za toho, kto to zoškrtal. Aj som sa mu verejne ospravedlnil. Pán Hanisko bol v tom čase na dovolenke. Nakoniec vysvitlo, že to bol práve jeden z „filtrujúcich pucipajtášov“ od Šlapku.  Dokonca, keď som stretol v nemocnici asi dva mesiace pred smrťou samotného Gejzu, tak som sa ho na to opýtal a ani on o ňom nevedel!!! Žiaľ neviem, kto to bol, pretože sa pod fax nepodpísal a nechal nás všetkých v omyle, že to bol pán Hanisko.  Aj takéto veci sa dejú počas vypätia všetkých síl a stresov, keď niet času pri jasnej veci si overiť každý jeden vetrík, ktorý zaduje. Tu to však nebola podstatná vec. A tak aj touto cestou sa pánovi Haniskovi ešte raz ospravedlňujem. Reportáž sme teda odvysielali tak, ako som ju zostrihal a načítal. Nič som nekomentoval, bola to len rozšírená správa s požiadavkami študentov a ich debata s Gejzom Šlapkom. Dosť prekrútenú informáciu som počul po  15 -20 rokoch. Jeden z účastníkov študentov pán Števčík verejne povedal, že ak by sa tam neobjavil Šlapka, tak by ich pripravení policajti zlynčovali (Dnes je bombastická informácia na oponentov a zveličovanie prkotín v politike veľmi populárne) . Netvrdím, že tam neboli policajti, boli, ale nie nastúpené kordóny. Viac tam bolo tajných, ako uniformovaných. Ja som však ani dodatočne nepočul o tom, že by študentov mali zmastiť. Je pravdou, že čakali na porušenie zákona, aby mali argument, ale keďže študenti poslúchli moje rady, policajti nemali prečo, študenti  nekričali protištátne heslá, nehatili dopravu. Chodili po prechodoch pre chodcov a po chodníkoch. Na druhý deň bolo trochu popuku, čo sme to odvysielali, ale na riešenie neprišlo, pretože v Prahe na Národnej triede naozaj zmlátili kordóny policajtov študentov. A miska váh sa začala hojdať. V sobotu som išiel do práce a každú pol hodinku som telefonoval môjmu informátorovi na Verejnú bezpečnosť   Janovi L. , či sa niečo nedeje. Nedialo, iba študenti sa na VŠMU hermeticky uzavreli a nevychádzali. Tak to bolo po celý víkend a myslel som si, že to bolo ako obvykle, zakričali sme si a bude pokoj. A čas bude zase len plynúť.  A tak som v pondelok predpoludním išiel vyrábať dlhšie pripravovanú reportáž na hraničný priechod do Bergu o dovoze počítačov. Tá však neuzrela svetlo sveta, pretože keď sme prišli okolo obeda do redakcie, tak sa všetci pýtali, kde si bol, treba ísť vyrábať. Bratislava bola hore nohami. Moja prvá cesta so štábom smerovala na organizačný štáb na VŠMU za študentmi, ktorí pripravovali vyhlásenie k Prahe. Keď som tam prišiel, dostal som strohú odpoveď, že novinárom neveria a že tam nemáme čo robiť a odkiaľ som vedel, čo chcú. Stále ma odbíjali a zrazu som zbadal Henrietu Hrinkovú, tak ma vzala do vnútra a zaručila sa za mňa vďaka odvysielanej reportáži zo 16. novembra a hneď mi dali ako prvému preukaz, aby som mohol za nimi kedykoľvek prísť. Pripravovali vyhlásenie asi na štyri - päť viet. Keď som si ho prečítal, tak som im povedal, vďaka mojím skúsenostiam so zásahmi do materiálov, že odvysielajú iba jednu najmenej významnú vetu. Dali si poradiť a tak to prerobili na dve vety. Jednu podstatnú , v ktorej vďaka momentálnej situácii bolo všetko dôležité a druhú protisocialistickú nepodstatnú. Povedal som im, že si nedovolia všetko vyhodiť, ale aby mali alibi pred vrchnými, že to videli a upravili, presne siahli po tej nepodstatnej vete, ktorú vyhodili. Sľub o vysielaní som teda študentom splnil presne podľa dohovoru, čím som si získal u nich vysoký kredit a mal som dokonale otvorené dvere. Večer  21. novembra som bol už na prvom vo vtedajšej terminológii zhromaždení občanov, ktoré sme nakrúcali. Bolo dosť ostré a boli tam aj policajti a tajní. A keď rečníci ukončili svoje prejavy, začal sa do mňa slovne navážať a urážal ma dnes najznámejší novinár z osvetľovačov z televízie Eugen Korda so slovami. Čo tu robíme,  či sa nám zase pokazí kamera, ako včera a ďalšie poznámky. Priložil som mu mikrofón k ústam a začal do mňa a na televíziu prskať. Zasiahli však okolostojaci a vracali mu údery. Ja som neargumentoval, nemalo to zmysel. Len som sa ho opýtal: „To je všetko? To je úbohé“. Na to mu začali oponovať vtedajší redaktori rozhlasu Iveta Radičová (2010-2012 premiérka SR, predtým ministerka a poslankyňa) s manželom humoristom Stanom Radičom a  ďalší medzi nimi. Vyspovedal som aj po roku 1969 perzekvovaného karikaturistu Mariana Vaneka, ktorý povedal múdru myšlienku, citujem: „ Naša strana a vláda sa snaží nejakým spôsobom nájsť nepriateľov prestavby, aby národ neprišiel na to, že najväčším nepriateľom sú oni sami.“. Tieto  rozhovory som večer  v Aktualitách neodvysielal, nebolo času a  neboli veľmi podstatné (bol to hlavne útok na mňa a televíziu zo strany E. K.) a pripravil som si ich do Bratislavského magazínu, ktorý som moderoval v piatok, kde bolo na to viac času a tak sme ich odvysielali celé. To bolo premiérové blamovanie sa dnes už „novinára“ Eugena Kordu pred kamerami a pripomínam, že nie posledné. A nasledoval kolotoč sledu udalostí. Od stredy sa začali demonštrácie na námestí SNP pred vtedajším sídlom Televíznych novín. Rodičia ma prestali vídať. Chodil som domov o jednej, druhej i tretej v noci, a vstával som okolo pol deviatej, keď už naši boli v práci. Raňajky a večere som mal na stole a tak sme boli v spojení iba cez deň telefonicky. Mnohokrát som večeral v noci u mojich niektorých kamarátok, ktoré ma pozývali aj na neskoré večere, skôr nočnice. Pavel Jacz
42TČen
nect24.cz@gmail.com
+420792887302
122
60
2023
42TČen
nect24.cz@gmail.com
+420792887302
122
60
42TČen
nect24.cz@gmail.com
+420792887302
122
60

Študentská demonštrácia 16. novembra 1989. Ako to bolo očami novinára. Pokračovanie

002-07.jpg - 42TČen
© Andrej Zeman
Novinár a publicista Pavel Jacz spomína na udalosti z 16. novembra 1989.


Prvú časť si môžete prečítať tu.

Nakoniec okrem mňa večer a denníka Smena na druhý deň, nikto o demonštrácii neinformoval. Pravdepodobne bol redaktor Smeny (dnes inak orientované SME) prítomný pri debate na vrátnici ministerstva a tak mal tromf v rukách a možno aj dohodu s Gejzom.


Prišiel som do redakcie. Nezaoberal som sa strachom o miesto. Mal som za sebou spred troch mesiacov odmietnutie ísť nakrútiť reakcie, na podľa vtedajšej terminológie, na pamflet: „Niekoľko viet“. A to tri dni po sebe.  Žiadal som ho do ruky, aby som ho mohol dať prečítať respondentom. No na druhý deň prišli len tri vety. Pokiaľ mnohí moji kolegovia išli urobiť reakcie bez podkladov – teda bez Niekoľkých viet, ja som čakal na vyhadzov. Nakoniec uznali moje argumenty, že nemôžem urobiť niečo, o čom nemám ani šajnu. Ale ak si dobre pamätám, tak z toho bolo kárne opatrenie. Ale pracoval som ďalej.


V redakcii som zostrihal reportáž  z demonštrácie so strihačkou Silviou Janáčovou Polákovou a do vysielacej smeny zrazu prišla požiadavka poslať celý text aj s prepismi rozhovorov na sekretariát námestníka riaditeľa televízie pána Haniska.  Vrátilo sa to zoškrtané asi na 60%,. a to najmä rozhovory so študentmi. Nesúhlasil som s tým, a tak ako sme všetci sedeli vo vysielacej smene, teda celý ansámbel a tak som sa ich opýtal: „Kto je viac Šlapka, alebo Hanisko?“ A všetci odsúhlasili Šlapku a tak sme materiál odvysielali tak, ako som ho zostrihal.  Musím však poznamenať, že 20 rokov som bol presvedčený, že tie škrty prišli od samotného námestníka Haniska, ktorého som neprávom označil za toho, kto to zoškrtal. Aj som sa mu verejne ospravedlnil. Pán Hanisko bol v tom čase na dovolenke. Nakoniec vysvitlo, že to bol práve jeden z „filtrujúcich pucipajtášov“ od Šlapku.  Dokonca, keď som stretol v nemocnici asi dva mesiace pred smrťou samotného Gejzu, tak som sa ho na to opýtal a ani on o ňom nevedel!!! Žiaľ neviem, kto to bol, pretože sa pod fax nepodpísal a nechal nás všetkých v omyle, že to bol pán Hanisko.  Aj takéto veci sa dejú počas vypätia všetkých síl a stresov, keď niet času pri jasnej veci si overiť každý jeden vetrík, ktorý zaduje. Tu to však nebola podstatná vec. A tak aj touto cestou sa pánovi Haniskovi ešte raz ospravedlňujem.

Reportáž sme teda odvysielali tak, ako som ju zostrihal a načítal. Nič som nekomentoval, bola to len rozšírená správa s požiadavkami študentov a ich debata s Gejzom Šlapkom.

Dosť prekrútenú informáciu som počul po  15 -20 rokoch. Jeden z účastníkov študentov pán Števčík verejne povedal, že ak by sa tam neobjavil Šlapka, tak by ich pripravení policajti zlynčovali (Dnes je bombastická informácia na oponentov a zveličovanie prkotín v politike veľmi populárne) . Netvrdím, že tam neboli policajti, boli, ale nie nastúpené kordóny. Viac tam bolo tajných, ako uniformovaných. Ja som však ani dodatočne nepočul o tom, že by študentov mali zmastiť. Je pravdou, že čakali na porušenie zákona, aby mali argument, ale keďže študenti poslúchli moje rady, policajti nemali prečo, študenti  nekričali protištátne heslá, nehatili dopravu. Chodili po prechodoch pre chodcov a po chodníkoch.

Na druhý deň bolo trochu popuku, čo sme to odvysielali, ale na riešenie neprišlo, pretože v Prahe na Národnej triede naozaj zmlátili kordóny policajtov študentov. A miska váh sa začala hojdať.

V sobotu som išiel do práce a každú pol hodinku som telefonoval môjmu informátorovi na Verejnú bezpečnosť   Janovi L. , či sa niečo nedeje. Nedialo, iba študenti sa na VŠMU hermeticky uzavreli a nevychádzali. Tak to bolo po celý víkend a myslel som si, že to bolo ako obvykle, zakričali sme si a bude pokoj. A čas bude zase len plynúť.  A tak som v pondelok predpoludním išiel vyrábať dlhšie pripravovanú reportáž na hraničný priechod do Bergu o dovoze počítačov. Tá však neuzrela svetlo sveta, pretože keď sme prišli okolo obeda do redakcie, tak sa všetci pýtali, kde si bol, treba ísť vyrábať. Bratislava bola hore nohami. Moja prvá cesta so štábom smerovala na organizačný štáb na VŠMU za študentmi, ktorí pripravovali vyhlásenie k Prahe. Keď som tam prišiel, dostal som strohú odpoveď, že novinárom neveria a že tam nemáme čo robiť a odkiaľ som vedel, čo chcú. Stále ma odbíjali a zrazu som zbadal Henrietu Hrinkovú, tak ma vzala do vnútra a zaručila sa za mňa vďaka odvysielanej reportáži zo 16. novembra a hneď mi dali ako prvému preukaz, aby som mohol za nimi kedykoľvek prísť. Pripravovali vyhlásenie asi na štyri - päť viet. Keď som si ho prečítal, tak som im povedal, vďaka mojím skúsenostiam so zásahmi do materiálov, že odvysielajú iba jednu najmenej významnú vetu. Dali si poradiť a tak to prerobili na dve vety. Jednu podstatnú , v ktorej vďaka momentálnej situácii bolo všetko dôležité a druhú protisocialistickú nepodstatnú. Povedal som im, že si nedovolia všetko vyhodiť, ale aby mali alibi pred vrchnými, že to videli a upravili, presne siahli po tej nepodstatnej vete, ktorú vyhodili. Sľub o vysielaní som teda študentom splnil presne podľa dohovoru, čím som si získal u nich vysoký kredit a mal som dokonale otvorené dvere.

Večer  21. novembra som bol už na prvom vo vtedajšej terminológii zhromaždení občanov, ktoré sme nakrúcali. Bolo dosť ostré a boli tam aj policajti a tajní. A keď rečníci ukončili svoje prejavy, začal sa do mňa slovne navážať a urážal ma dnes najznámejší novinár z osvetľovačov z televízie Eugen Korda so slovami. Čo tu robíme,  či sa nám zase pokazí kamera, ako včera a ďalšie poznámky. Priložil som mu mikrofón k ústam a začal do mňa a na televíziu prskať. Zasiahli však okolostojaci a vracali mu údery. Ja som neargumentoval, nemalo to zmysel. Len som sa ho opýtal: „To je všetko? To je úbohé“. Na to mu začali oponovať vtedajší redaktori rozhlasu Iveta Radičová (2010-2012 premiérka SR, predtým ministerka a poslankyňa) s manželom humoristom Stanom Radičom a  ďalší medzi nimi. Vyspovedal som aj po roku 1969 perzekvovaného karikaturistu Mariana Vaneka, ktorý povedal múdru myšlienku, citujem: „ Naša strana a vláda sa snaží nejakým spôsobom nájsť nepriateľov prestavby, aby národ neprišiel na to, že najväčším nepriateľom sú oni sami.“. Tieto  rozhovory som večer  v Aktualitách neodvysielal, nebolo času a  neboli veľmi podstatné (bol to hlavne útok na mňa a televíziu zo strany E. K.) a pripravil som si ich do Bratislavského magazínu, ktorý som moderoval v piatok, kde bolo na to viac času a tak sme ich odvysielali celé. To bolo premiérové blamovanie sa dnes už „novinára“ Eugena Kordu pred kamerami a pripomínam, že nie posledné.

A nasledoval kolotoč sledu udalostí. Od stredy sa začali demonštrácie na námestí SNP pred vtedajším sídlom Televíznych novín. Rodičia ma prestali vídať. Chodil som domov o jednej, druhej i tretej v noci, a vstával som okolo pol deviatej, keď už naši boli v práci. Raňajky a večere som mal na stole a tak sme boli v spojení iba cez deň telefonicky. Mnohokrát som večeral v noci u mojich niektorých kamarátok, ktoré ma pozývali aj na neskoré večere, skôr nočnice.

Pavel Jacz