Demokracia a sloboda národa podľa NATO? Analytik ukázal dôkaz agresívnosti paktu
Pán docent, Václav Havel v roku 1990 vyzýval na rozpustenie Varšavskej zmluvy a Severoatlantickej aliancie, alebo na ich transformáciu. Prečo nedošlo k zániku NATO ani k jeho transformácii?
František Škvrnda: Po páde komunistických vlád v šiestich štátoch Varšavskej zmluvy, ku ktorým došlo od júna 1989 v Poľsku do decembra 1989 v Rumunsku, vznikla pre Západ náhle nová politická realita. Všade, s výnimkou Rumunska k zmene došlo bez násilia a vojská zostali v kasárňach. Väčšina ľudí naivne dúfala, že dôjde k rýchlemu rastu ich životnej úrovne. Očakávali aj rozvoj demokracie a politických slobôd.
Zmizlo nebezpečenstvo svetovej raketovo-jadrovej vojny, ktorá by bola mala v Európe najhoršie následky. Došlo k znižovaniu počtov ozbrojených síl i vojenských výdavkov. NATO, hoci od svojho vzniku usilovalo o pád komunistických vlád, bolo rýchlosťou zmien zaskočené, ale nezabudlo na slová svojho prvého generálneho tajomníka Hastingsa Ismaya, že pakt má „držať Sovietsky zväz mimo Európy, Američanov v nej a Nemcov pod kontrolou“.
Po krátkom váhaní, kedy zaznel v máji 1990 v Štrasburgu aj prejav V. Havla vyzývajúci k rozpusteniu Varšavskej zmluvy a NATO, si USA a ich stúpenci uvedomili nebezpečenstvo, „zničenia“ pozície Washingtonu v Európe, ktoré sa vytváralo nielen vojensky v NATO ale aj finančno-ekonomicky v Marshallovom pláne. Ak by vzniklo v Európe nové bezpečnostné usporiadanie, USA by v ňom neboli vojensky potrebné a aby mohli aj hospodársky tratiť. Na Západe sa síce kritizovala téza Mao Ce-tunga „puška plodí moc“, skryto sa však využívala.
Už v júli 1990 na samite NATO v Londýne sa prijala deklarácia o transformovanej Severoatlantickej aliancii. Na ďalšom samite paktu v Ríme v novembri 1991 sa uverejnila Nová strategická koncepcia Aliancie. V decembri 1991 sa vytvorila Severoatlantická rada pre spoluprácu. Neskôr vznikol rozvetvený systém finančnej, mediálnej i politickej „motivácie“ na podporu zachovania NATO v nových bezpečnostno-politických pomeroch v Európe.
Prekazila sa realizácia Paktu stability francúzskeho predsedu vlády Édouarda Balladura z roku 1993. Zabránilo sa tomu, aby sa základom novej európskej bezpečnostnej architektúry stala Konferencia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (od roku 1995 Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe). Na dokazovanie slabosti EÚ pri riešení bezpečnostných problémov sa začali zneužívať vojny v Juhoslávii. Ako sa neskôr ukázalo, na ich vzniku mali USA (a ich CIA) výrazný podiel.
Hoci na začiatku 90. rokov sa počítalo v mnohých kruhoch s prednostnou európskou integráciou postsocialistických štátov, rozširovať sa začalo NATO. Po vstupe ČR, Maďarska a Poľska do paktu vznikol paradoxný politický fenomén. Každý postsocialistický štát, ktorý sa stal členom EÚ, bol najprv prijatý do NATO. Možno vznikol tajný plán „NATO first“...
Krátko a zjednodušene možno tento proces zhrnúť do dvoch záverov, ktoré sa dnes v neoliberálnej politike odmietajú, lebo sa považujú pre anglosaský svet za nebezpečné:
1. Zániku NATO zabránili USA, ktoré v tom videli nebezpečenstvo straty svojho vojenského vplyvu v Európe, čo by im spôsobilo aj hospodárske straty.
2. Anglosaské sily historicky dlhodobo bránili vytvoreniu európskeho kontinentálneho bezpečnostného systému, v ktorom by spolupracovali Francúzsko, Nemecko a Rusko. Aj za tým sú schované hospodárske záujmy. V posledných rokoch úsilie o rozširovanie NATO nadobudlo vyslovene agresívne protiruské zameranie.
Česká republika sa stala súčasťou aliancie o päť rokov skôr ako Slovensko. Prečo sa podľa Vás ani jeden zo štátov nerozhodol pre neutrálny status?
O úvahy o možnej neutralite Česko-Slovenska a neskôr samostatných štátov, ktoré vznikli po jeho rozdelení, nebola núdza. Vystupovali s nimi však len ľavicové a národne orientované kruhy, ktoré boli niekedy kvôli tomu obviňované aj z radikalizmu či extrémizmu. Na samite NATO v januári 1994 sa pri „motivácii“ na podporu zachovania paktu vytvoril Program Partnerstvo za mier, ktorý neskôr bývalý generálny tajomník NATO George Robertson nazval jedným z jeho "zlatých pokladov".
Napriek ústretovosti vlády Borisa Jeľcina voči Západu sa neutralita často označovala za „proruskú“ líniu a politicky-mediálne proti nej začalo ťaženie. Všetky strany politického stredu (aj socialistické a sociálnodemokratické) v postsocialistických štátoch videli svoju bezpečnosť len v NATO.
„Dokazovalo“ sa, že neutralita je drahšia ako členstvo v pakte. Na šírenie nevyhnutnosti vstupu do NATO sa využívalo pôsobenie médií, mimovládnych kruhov i akademickej sféry, ktoré bolo podporované zahraničnými ale aj vládnymi zdrojmi. Úvahy o možnej neutralite boli v médiách i bezpečnostnej teórii vytláčané na okraj. NATO dobre vie, prečo pri rozhodovaní štátu o vstupe do neho nepožaduje referendum, lebo nie všade by muselo byť úspešné.
Václav Havel pri podpise protokolu o pristúpení ČR do NATO vyhlásil, že tento krok „vyjadruje odhodlanie spoluzodpovedať za slobodu národov, ľudské práva, demokratické hodnoty a mier na našom kontinente“. Čo sa vo výsledku podarilo dosiahnuť?
Napriek „natovskej“ mystifikácii charakteru medzinárodnej bezpečnosti po zániku bipolarity sa prvý krok paktu NATO po rozšírení na „východ“ stal dôkazom jeho agresívnosti. Porušenie medzinárodného práva pri barbarskom 78-dňovom bombardovaní Juhoslávie od marca 1999 sa stalo dôkazom jeho agresívnosti i toho ako bude chápať „slobodu národov, ľudské práva, demokratické hodnoty a mier na našom kontinente“. V súčasnosti to vidíme na Ukrajine, kde sa NATO premenilo na pomocný nástroj USA v ich proxy vojne s RF.
O tom, akým spôsobom chránilo NATO mier mimo „nášho kontinentu“, sa na vlastnej koži bolestne presvedčili obyvatelia Afganistanu a Líbye. Okrem obetí na životoch a materiálnych škodách sa oba štáty zmietajú po zásahu NATO v hlbokej kríze.
Pakt sa nevzdáva úsilia získať globálne kompetencie, hoci podľa medzinárodného práva môže mať len regionálny charakter. A to by sme museli zemepisne veľmi špekulovať, ako všetkých 32 súčasných členov zaradiť do regiónu severného Atlantiku. Milovníci detailov nastolili aj hypotetický problém, ako by sa NATO zachovalo, ak by došlo k útoku na Havajské ostrovy, ktoré sú spolkovým štátom USA, ale sa nachádzajú v Tichom oceáne.
Česká republika a neskôr Slovensko podpísali zmluvy o vojenskej spolupráci so Spojenými štátmi. Predstavujú podľa vás záruku americkej prítomnosti v krajinách v prípade rozpadu NATO? Poskytujú SR a ČR ďalší bezpečnostný dáždnik, alebo naopak zbavujú hostiteľské krajiny suverenity?
Pri vstupe do NATO museli noví členovia podpísať do šiestich mesiacov „Zmluvu medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Severoatlantickej zmluvy vzťahujúcu sa na status ich ozbrojených síl“, známej aj ako tzv. NATO SOFA. Napriek neštandardným ustanoveniam zmluvy Washington vyžaduje prijatie krokov, ktoré budú pre neho ešte výhodnejšie. Zmluvy o vojenskej spolupráci so Spojenými štátmi podpísalo v rôznych verziách viac ako 20 štátov.
Myslím si, že ani v týchto zmluvách nejde prioritne o zaistenie bezpečnosti dotknutých štátov, ale o najvýhodnejšie podmienky konania vojakov USA v nich. Možno by v prípade rozpadu paktu umožnili ďalší pobyt vojakov USA v duchu NATO SOFA, ale o tomto sa zrejme v súčasnej bezpečnostno-politickej situácii a atmosfére na Západe vôbec neuvažuje.
Hoci Donald Trump sa vyhráža potrebou zvýšenia podielu európskych členských štátov na fungovaní NATO, za základne a pobyt vojakov USA na území spojeneckých štátov sa platí. Ťažko stanoviť, aký veľký kontingent vojsk USA a ich zbraní by vytvoril bezpečnostný dáždnik pre tú – ktorú krajinu. Avšak pohyb vojakov USA v rámci zmlúv o vojenskej spolupráci vždy znamená väčšiu či menšiu stratu suverenity dotknutého štátu.
Vláda Roberta Fica chce otvoriť niektoré časti zmluvy, ktoré sú pre SR nevýhodné a rokovať o jej úprave.
