Politológa pobúrilo konanie slovenskej opozície. Toto je rozdiel medzi vlastencom a zradcom
Bývalý minister zahraničných vecí v Hegerovej vláde Rastislav Káčer označil vo svojom príspevku na sociálnej sieti amerického veľvyslanca na Slovensku Gautama Ranu za Ficovho „užitočného idiota“. Dôvodom majú byť jeho opakované stretnutia so slovenským premiérom.
Chmelár v tejto súvislosti poznamenáva, že keby sa niečoho takého dopustil niekto zo súčasnej vlády, bol by z toho medzinárodný škandál a téma číslo jedna pre slovenské médiá hlavného prúdu.
Zarážajúce je na tom podľa Chmelára však niečo iné:
„Mňa na tom zaráža najviac to, ako mohol byť šéfom diplomacie niekto, kto sa evidentne nevie ovládať (nevedel to ani počas výkonu svojej funkcie, keď dourážal predstaviteľov niekoľkých štátov a vulgárne nadával občanom na stretnutí v Michalovciach) a kto má problém s pochopením takej elementárnej veci, že pravidelný kontakt s najvyššími predstaviteľmi štátu je základnou rutinnou povinnosťou diplomata v tej ktorej krajine,“ píše a dodáva, že Káčer išiel ešte ďalej o obvinil Fica, že „zrádza krajinu“.
V tejto súvislosti odborník podotýka, že by sa podrobnejšie pozrel na to, kto je vlastne zradca. Naráža na iniciatívu opozičných aktivistov, ktorí poslali list predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej a eurokomisárovi pre spravodlivosť Didierovi Reyndersovi, v ktorom žalujú na premiéra Fica a vyzývajú európskych predstaviteľov, aby mu neverili.
Hoci sa podľa Chmelára tieto osobnosti tvária ako nezávislé osobnosti, pri prečítaní zoznamu mien uvidíme, že sa jedná o osoby spojené s bývalou vládou, napríklad: Grigorij Mesežnikov, Martin Bútora, Rastislav Káčer, Pavol Demeš, Iveta Radičová, Richard Stanke, František Šebej, Magda Vášáryová, Michal Vašečka, Michal Hvorecký atď. Zarážajúci je podľa odborníka zámer signatárov: „Oni si naozaj myslia, že v Európskej komisii nerobia systematický monitoring Slovenskej republiky a sú odkázaní na vyplakávacie listy Stankeho, Mesežnikova a Bútoru? Musia predsa vedieť, že takýmito aktivitami nemôžu dosiahnuť nič iné ako zámerné pošpinenie svojej vlasti,“ konštatuje Chmelár s tým, že nepozná krajinu, kde by sa verejne známe osobnosti chodili sťažovať na vládu do Bruselu a kvílili, že Európsku úniu považujú za najbližšieho spojenca a dúfajú, že sa to nezmení.
Podľa Chmelára sú však takéto praktiky vrcholne nedôstojné a navyše idú aj proti záujmom Slovenska.
Zaujímavé je však to, že tieto „osobnosti“ nepovažujú za hlavného partnera politickú reprezentáciu na Slovensku, ale zahraničné veľmoci, a to by sme podľa Chmelára rozhodne nemali považovať za normálne.
Chmelár má preto jasno v tom, kto je vlastencom a kto je vlastizradcom. Vlastizradcovia podľa neho perú špinavú bielizeň v zahraničí a vedome tým poškodzujú Slovensko.
