Špaček: V EÚ nevnímam žiadnu snahu o boj proti dezinformáciám. Naopak, je vo vojne s pravdou

Zúčastnili ste sa Globálneho digitálneho fóra v Nižnom Novgorode. Čím bolo pre vás zaujímavé?

O zaujímavé veci tam skutočne nebola núdza. Či už išlo o prítomnosť expertov z celého sveta, ktorí tam prezentovali svoje vedomosti a skúsenosti z digitálnej oblasti, alebo možnosť oboznámiť sa s rôznymi ruskými spoločnosťami, ktorých zástupcovia účastníkom fóra demonštrovali a vysvetľovali, akým spôsobom využívajú digitálne technológie v jednotlivých procesoch svojich činností.

Za zmienku určite stojí aj kultúrna časť programu, pri ktorej sa účastníci mohli bližšie oboznámiť nielen s mestom, ale aj všeobecne s ruskými zvykmi, tradíciami, bohatou históriou a gastronómiou. V neposlednom rade bolo pre prítomných veľmi zaujímavé vypočuť si naživo ruské osobnosti, medzi ktorými boli Mária Zacharovová alebo Dmitrij Grigorenko. Pri prednáškach a diskusiách bol zabezpečený simultánny preklad až do 6 jazykov.

Témou Vášho príhovoru bol fact-checking ako politická zbraň. Môžete uviesť konkrétne prípady na Slovensku alebo na medzinárodnej úrovni, kedy sa fact-checking vyplatil alebo naopak prekrúcanie informácií malo reálnu dohru?

V Slovenskej republike bol fact-checking dlho zneužívaný na politický boj. Zodpovedná za to bola najmä osoba, ktorá pod pojmom fact-checking nechutným spôsobom maskovala svoje rusofóbne postoje a pretláčala liberálne politické myšlienky. Nepochybne je to najlepším príkladom využívania fact-checkingu ako politickej zbrane v našom regióne.

Keď je fact-checking robený s úprimným záujmom dopátrať sa pravdy a informovať o nej širokú verejnosť, vždy sa to vyplatí. Dobrým príkladom je nedávno vydaná investigatívna publikácia od francúzskej novinárky Christelle Néant pôsobiacej v Global Fact-Checking Network (GFCN), ktorou vyvrátila lži britskej tlače o tom, že Rusko kradne nehnuteľnosti v Mariupole.

Hlavná časť programu fóra bola venovaná rozvoju zručností v práci s informáciami, nástrojom na overovanie údajov a metódam boja proti dezinformáciám. Ako je to v Európskej únii s metódami boja proti dezinformáciám? Dá sa povedať, že EÚ označuje za dezinformáciu všetko, čo nie je v súlade s politikou spoločenstva, a aktívne cenzuruje tých, ktorí sa od kurzu „odchyľujú“?

V Európskej únii, žiaľ, nevnímam vôbec žiadnu úprimnú snahu o boj proti dezinformáciám. Práve naopak, mám pocit, že Európska únia je vo vojne s pravdou. Európske elity nielenže tolerujú šírenie účelových dezinformácií, ale ony ho aj všemožne podporujú. EÚ si stanovila v rôznych oblastiach určité ciele, ktoré sú spravidla v rozpore so záujmami občanov členských štátov, a tieto ciele sa snaží dosiahnuť aj s využitím tak silnej propagandy, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani Goebbels. Pre mňa ako Slováka je na tom najsmutnejšie to, že jedným z aktuálnych cieľov je zničenie Ruskej federácie a pri tejto téme nenávistná propaganda EÚ nepozná hranice. A ak sa niekto proti tomu ozve, tak hľadajú spôsoby ako ho umlčať. Toho príkladom je aj tohtotýždňové odsúdenie estónskej novinárky Svetlany Burcevovej na 6 rokov väzenia za jej publikačnú činnosť.

Z toho dôvodu som rád, že vznikla celosvetová organizácia na boj proti dezinformáciám – GFCN, ktorej som členom, a že sa teší rastúcej popularite aj medzi európskymi expertmi, ktorí chcú bojovať za pravdu.

Nakoľko Slováci dôverujú inštitúciám EÚ po pandémii covidu, očkovaní a jeho zdravotných dôsledkoch, ktoré EK pôvodne označovala za „dezinformácie“?

Mám pocit, že väčšina Slovákov je po týchto skúsenostiach obozretnejšia a citlivejšia na to, kto sa im čo snaží nahovoriť. To prirodzene súvisí aj s narastajúcou mierou nedôvery k európskym inštitúciám a slovo dezinformácia do istej miery stráca na svojom význame, pretože je ním označované všetko, čo je v rozpore s naratívom, ktorý EÚ presadzuje.

No ešte stále máme na Slovensku značnú časť populácie, ktorá vždy podľahne informáciám z mainstreamu, nech sú tie informácie akokoľvek absurdné, a čo je úsmevné, tak pri tom sami seba označujú za tú vzdelanejšiu a inteligentnejšiu časť národa. Preto je dôležité, aby sa ľudia celý život vzdelávali, vrátane mediálnej gramotnosti.

Ďakujeme za rozhovor!