Kaliňák: Politický súboj prestal byť o argumentácii a prezul sa do čistej ideológie
Pán poslanec, aké témy budú hlavnými počas Vášho mandátu v Európskom parlamente? Prečo sú teraz dôležité?
Erik Kaliňák: Ja som osobne presvedčený, na rozdiel od mojich progresívnych kolegov, že úlohou poslancov Európskeho parlamentu je presadzovať aj záujmy jednotlivých štátov, za ktoré boli zvolení. Samozrejme, že je vhodné myslieť aj na všeobecné záujmy Európske únie, ale teda na rozdiel od nich idem presadzovať záujmy Slovenskej republiky. Jeden z nich je, aby sme neboli obyvateľmi druhej kategórie, to znamená, aby sme nemali dvojitú kvalitu potravín a tovarov.
Z hneď úvodného plenárneho zasadnutia mi je jasné, že väčšina politikov nepochopila to volanie po zmene v mnohých témach. Jedna z prvých viet po zvolení novej predsedníčky Európskej komisie Uršuly von der Leyenovej, ako aj hneď prvá rezolúcia sa týkala priamo Ukrajiny, kde na moje pohoršenie a prekvapenie nová predsedníčka deklarovala, že na prvom mieste musí byť Ukrajina a pomoc Ukrajine, ktorá nám nemusí byť príjemná, ani výhodná, ale je potrebná a pôjdeme do nej. S čím sa teda úplne nestotožňujem.
V tejto rezolúcii bol cítiť aj hodnotový dvojitý kilometer, pretože keď niektorí poslanci navrhli, aby sa veľmi podobná rezolúcia priala aj voči konfliktu v Gaze, tak tam už taká istá politická vôľa nebola. S takýmito vecami by som tam chcel bojovať.
Samozrejme jedna z veľkých tém, ktorá bude veľmi dôležitá a má nejasný záver, je otázka Green Dealu, kde pri viacerých stranách a viacerých frakciách došlo k zmene názoru a k požiadavku, aby boli nastolené zmeny v rámci dohodnutých plánov, pretože sú nerealistické a devastačné pre európsky priemysel.
Von der Leyenová vyjadrila ohľadne Green Dealu niekoľko prázdnych sľubov na všetky svetové strany. Samozrejme rozumiem tomu, že v snahe byť zvolená sľúbila všetko a všetkým, ale aká bude realita, to uvidíme v najbližších mesiacoch. Verím, že tam sa podarí nájsť novú väčšinu v rámci frakcií, ktorá minimálne zracionalizuje celý Green Deal a pochopíme, že ubíjať sa a trýzniť sa zelenou politikou v období, kedy hlavnými producentmi znečistenia nie je Európska únia, tobôž malé štáty ako je Slovensku alebo Česko. Musíme sa skôr sústrediť na našu konkurencieschopnosť, ktorá posledné roky výrazne upadala oproti Spojeným štátom Americkým, ako aj Číne.
Vstúpia europoslanci SMERu do nejakej frakcie v EP? Ako to teraz vyzerá?
Europoslanci za SMER rokovali s viacerými skupinami. Zatiaľ sú našimi prirodzenými partnermi v mnohých otázkach Patrioti pre Európu. Som to niekde spomenul, že sme zatiaľ takí nezávislí patrioti. V súvislosti s tým, že ide o frakciu pravicových strán, by pôsobilo veľmi zvláštne, keby sme sa sami ako ľavicová sociálna demokracia stali ich súčasťou. Všetky strany tam sú pravicového razenia, čo je absolútne legitímne, ale v mnohých otázkach, ktoré sa netýkajú možno zahraničnej politiky a migrácie, tak tam by sme mali veľmi odlišné názory a v pravicovej frakcii by sme ich veľmi ťažko presadzovali.
Preto sme rokovali aj s európskymi socialistami, kde sme v rámci rokovaní jasne nakreslili naše červené čiary. V zmysle, že musia rešpektovať to, že sme konzervatívnejšia a národnejšia sociálna demokracia oproti tým, ktoré tvoria väčšinu tejto frakcie. V rámci frakcie sme boli absolútne pripravení to rešpektovať, ale žiadali sme to isté aj pre nás, aby v mnohých otázkach, kde sa názorovo od nich líšime, či to bola voľba Uršuly von der Lyaenovej, Green Deal, migračná politika a teda aj vojna na Ukrajine, aby rešpektovali náš názor. Toto na jednej strane bolo prisľúbené, ale potom hneď pri prvej skúške z demokracie totálne zlyhali.
Takže tam som si povedal, že tadiaľ cesta nevedie. Už skončilo obdobie, kde sme naše hlasovanie prispôsobovali názorom frakcie ako celku. To znamená, že aktuálne ostávame nezávislí s tým, že je tam priestor na spoluprácu s nezaradenými poslancami, ale tiež s nespokojnými členmi iných frakcií. Ale to je v štádiu úvah a diskusií.
Ako hodnotíte mierovú misiu Viktora Orbána a reakciu na ňu Európskeho parlamentu?
Hodnotíme ju pozitívne, tak ako hodnotíme každú mierovú misiu, každý mierový plán. Podporujeme aj ten od pána Zelenského, len pri ňom konštatujeme, že to v sebe nemá nejakú veľkú dávku realizmu. Podporovali sme aj čínsky plán. Uvítame a budeme plnou silou podporovať čokoľvek, čo bude viesť k ukončeniu zabíjania a zomierania nevinných občanov, ktorí s týmto konfliktom nechcú mať nič spoločné. A ako hovorí aj náš pán predseda, tu je najdôležitejšie, aby sa dohodli tí najväčší hráči. To znamená Rusko a Spojené štáty Americké. Myslíme si, že aj úloha Činy pri dodržiavaní tohto mieru bude veľmi dôležitá, a preto jednak podporujeme čínsky plán a jednak sa tam chystáme aj ako delegácia v dohľadnej dobe.
Odsudzujem, nesúhlasím a nehlasovali sme za pokarhanie Viktora Orbána zo strany EP. Považujem to za nedôstojné, že taký návrh rezolúcie bol. Rovnako sa Slovensko nepripojí k bojkotu maďarského predsedníctva. Viktor Orbán nespravil nič zlé, len sa usiloval konečne ako jeden z predstaviteľov členského štátu EÚ, čo najviac sa priblížiť k možným mierovým rokovaniam, a tam má našu plnú podporu.
Medzi atentátmi na premiéra Fica a Donalda Trumpa sú isté paralely. Obaja politici sa pokúšajú o mier v konflikte na Ukrajine, obaja zažili lynčovaciu kampaň v médiách. Podľa vás ide o náhodu alebo presadzovať mierovú agendu je dnes nebezpečné?
V minulosti tá moc mainstreamových médií bola naozaj tak obrovská, že ako politik ste si v mnohých témach, ktoré neboli nevyhnutne blízke občanom, nemohli mať iný názor a nemohli presadzovať inú politiku, pretože to znamenalo vašu okamžitú diskreditáciu. Jednou z takýchto veľkých tém bola napríklad nelegálna migrácia, respektíve migračná politika Európskej únie. Za to, že vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák zablokoval prijatie povinných migračných kvót a nesúhlasil s tolerovaním nelegálnej migrácie, bol okamžite mediálne zdevastovaný všemožnými obvineniami z korupčnej činnosti, ktoré sa nakoniec preukázali ako absolútne vyfabrikované. Ale bolo za tým cítiť jednoznačný úmysel, že kvázi vybočil z toho, čo je mediálne povolené.
Na Slovensku však od tej doby nabrali na sile sociálne siete a alternatívne médiá, ktoré umožnili politikom v mnohých témach, práve ako nelegálna migrácia, Green Deal a podobne, presadzovať iné postoje a nachádzať podporu u občanov. Tak keď bol nejaký politik úspešný v rámci presadzovania týchto záujmov a názorov v spomínaných témach, napriek absolútnemu odporu médií hlavného prúdu, vedel uspieť. Čo sa podarilo napríklad aj Robertovi Ficovi a myslím si, že sa to veľmi aktívne darí zatiaľ aj Donaldovi Trumpovi. Ale máme tu aj ďalšie príklady, napríklad Viktor Orbán je dlhodobo úspešný a myslím si, že v Česku čaká v najbližších voľbách úspech Andreja Babiša.
Avšak média hlavného prúdu s týmito politikmi bojujú nad rámec. Ak v týchto konkrétnych témach porušíte dohodnutý úzus medzi lídrami, tak existujú nástroje na to, ako vás zničiť. Primárne sa využívalo obvinenie z korupcie, z nejakého zneužitia právomoci vereného činiteľa, rodinkárstva a pod. Tento prístup však už výrazne stratil na sile. Pre politikov, ktorí tieto obvinenia prežili, respektíve po dlhom a náročnom boji dokázali, že tieto obvinenia boli nepravdivé, tak už neprichádza do úvahy.
Zoberte si príklad odsúdenia Donalda Trumpa, ktoré však nijak jeho dôveryhodnosťou v očiach voličov neotriaslo, pretože už to pôsobí nedôveryhodne. Nechcem sa žiadnym spôsobom vyjadrovať k danému trestnému stíhaniu alebo rozsudku, pretože nemám všetky informácie, ale navonok môžem povedať, že to pôsobí ako ťažká politická nadpráca a nepôsobí to ako spravodlivosť. A preto celý ten naratív, že je to korupčník a zlodej na ľudí prestal fungovať. Média ho len tak zneužívali voči neposlušným politikom, a preto toto obvinenie stratilo na dôveryhodnosti.
A tak prichádzajú nové nálepky a nové spôsoby útočenia na politikov. Trebárs akýkoľvek iný názor na konflikt na Ukrajine znamená, že ste proruský. Ak chcete mier, ste proruský, Putinov sluha a podobne.
V poslednej dobe nová nálepka, ktorá si veľmi aktívne žije svoj život aj v Európskom parlamente je, že vás označujú za nedemokrata. Oni s názormi, ktoré sú mediálne správne a majú podporu medzi novinármi, sú demokrati a bojujú za demokraciu, ale my s odlišnými názormi sme už nedemokrati, pretože sa vymykáme názorom, ktoré oni považujú za správne. A v sekunde sa stávate nedemokratom, teda niekým, kto chce zneužiť voľby na to, aby sa stal autokratom a vrhol krajinu do doby temna, kde bude diktátor a kde nikto nebude môcť nič povedať.
Tak samozrejme, že rastie v rámci všetkých spoločností radikalizmus. Pretože už tie voľby nie sú o tom, že či vyhrá ľavica alebo pravica, či vyhrá progresívne zdanenie alebo rovná daň, či sa zloží koalícia so stranou maďarskej menšiny alebo bude konzervatívnejšia, alebo bude trošku progresívnejšia, či dôjde k legalizácii marihuany alebo nie a pod. Tu v záujme aj politického naratívu sa došlo už na prapodstatu toho, že vášho oponenta už neoznačujete sa zlodeja, klamára, on je diktátor, autokrat, on je proti demokracii, on je nedemokrat. A to už je ohrozenie, keď niekto týmto vetám verí z druhého tábora a labilnejší človek môže získať pocit, že je v poriadku zobrať zbraň a zachrániť svoj štát, urobiť zo seba hrdinu, keď zabije politického oponenta, respektíve predstaviteľa iného názoru.
Obávam sa, že toto je niečo, čoho svedkami budeme stále častejšie, pretože v mnohých momentoch politický súboj prestal byť o argumentácii, o pravdivých informáciách a prezul sa do čistej ideológie, kde je nelegálna migrácia presadzovaná ako tá jediná správna, kde ekoalarmizmus je tak silný, že Green Deal je nevyhnutný, hoci absolútne nedáva z praktického hľadiska žiadnu logiku. To isté platí aj o zbrojení Ukrajiny, je nevyhnutné, pretože vraj bojuje za našu slobodu, hoci mám názor, že iba zbytočne predlžujeme konflikt, ktorý nikdy nevieme vyhrať.
V takejto dobe, kedy sa takto polarizuje spoločnosť, my svojich oponentov tiež označujeme a deklarujeme, že oni sú progresívci, ale nikdy v živote by som si nedovolil niekoho z nich označiť za nedemokrata alebo za progresívneho diktátora. Sú to rovnakí politici ako ja, presadzujúci svoje videnie sveta, svoje hodnoty a uchádzajú sa o dôveru ľudí v demokratických voľbách. Ak vyhrajú, tak im k tomu pogratulujem a samozrejme ich budem následne kritizovať, ak budú robiť niečo, s čím nesúhlasím.
A je tu taký zvláštny dvojblok, kedy tu máte na jednej strane konzervatívnych národných politikov, ktorí nie sú za globalizmus, ale naopak, štandardne používajú termín suverenistov, ktorí majú čím ďalej tým väčšiu podporu občanov, ktorí sú proti nelegálnej migrácii, proti predlžovania konfliktu na Ukrajine, proti Green Dealu a proti globálnemu kapitalizmu ako takému. A na druhej strane tu máte globalistov presadzujúcich progresívne hodnoty, ktorí majú zase kompletnú podporu zväčša médií.
Minimálne na Slovensku je naozaj možno jedno, dve médiá, ktoré je možné považovať za štandardné. A už boli okamžite označené za konšpirátorov, nedôveryhodné médiá a podobne, hoci napĺňajú všetky charakteristiky tradičného profesionálneho média.
V tomto dvojbloku si myslím, že bude súboj veľmi aktívny. Len jedna z tých strán hovorí o druhej, že je nedemokratická, diktátorská. Zhodou okolností z toho bloku tu máme už druhý atentát, ktorý sa týka do určitej miery konfliktu na Ukrajine, kde konkrétni politici presadzujú mierovú a diplomatickú cestu.
Minister obrany po samite NATO vyhlásil, že tlak na okamžité prijatie Ukrajiny do NATO zo strany väčšiny členských štátov aliancie je skutočne silný. Uvedomujú si vôbec niektorí politici čo to môže spôsobiť? Čo ich núti takto konať?
Na jednej strane ta motivácia môže spočívať v tom, že ide o silných rusofóbov, ktorí majú teda niekde iné konflikty a iné sklamania s Ruskou federáciou, alebo teda s jeho predchodcom. Na druhej strane môžu dôverovať v to, že považujú Ruskú federáciu za tak slabú, že si myslia, že ak by teraz prijali Ukrajinu do NATO, tak nedôjde k žiadnej odpovedi. Preto môžu mať pocit, že si to môžu dovoliť.
Ale za mňa je tá motivácia iná. Mám pocit, že chcú byť za toho najlepšieho partnera pre USA, kde je tá motivácia jasná a desiatky rokov deklarovaná. Ale je to také dvojsečné, pretože áno, tlak naozaj rastie a akýkoľvek štát, ktorý si dovolí mať iný názor, tak je na neho vyvíjaný všemožný nátlak. Ale faktom je, že všetky tieto rezolúcie, memorandá, deklarácie čo sa týka potenciálneho vstupu Ukrajiny do NATO, sú na konci dňa.
Keď si odmyslíte celú tú politiku a všetko irelevantné, pretože, aby Ukrajina vstúpila do NATO, musia to schváliť všetky členské štáty. Je tu aj Maďarsko, zatiaľ aj Slovensko, ktorého vláda jasne deklarovala, že takýto vstúp Ukrajiny do NATO nikdy nepodporí. Tak minimálne najbližšie 3-4 roky je isté, že Ukrajina sa do NATO nedostane.
Napriek tomu, s čisto politických dôvodov sa na každom zasadnutí NATO vymýšľajú nové a nové prísľuby, ktoré majú niečo naznačovať, ktoré majú dávať Ukrajincom pocit, že sa s nimi ráta. Hoci tá realita je jasná, že bez súhlasu tak Maďarska, ako Slovenska, Ukrajina nemôže vstúpiť do NATO. Nehovoriac o tom, že konflikt, ktorý aktuálne vedie, to znemožňuje rovnako. Ale presne v tom je tá nová generácia progresívnych politikov, ktorá sa nechá tlačiť médiami do všemožných krokov, ktoré potom pôsobia, že sú pred novinármi za tých správnych, na správnej strane dejín. Ale v realite celá takáto deklarácia nič neznamená.
Napriek tomu Slovensko, na rozdiel od Maďarska, ktoré to vybavilo vetou, prijmite si čo chcete, mi za to aj tak na národnej úrovni nezahlasujeme. My sme tú deklaráciu ešte zjemňovali a na miesto prísľubu nespochybniteľného, nezvrátiteľného vstupu Ukrajiny do NATO, sme to podmienili tým, že až dôjde k súhlasu všetkých členských štátov a až Ukrajina splní všetky podmienky, ktoré jej boli dané. Je to malý posun, ale je to presne robenie tej veľkej medzinárodnej politiky, kde na jednej strane ste partneri, na druhej strane sa snažíte konštruktívne presadzovať iné záujmy.
My sme presvedčení, že vstup Ukrajiny do NATO nie je zaujímavé pre Slovensko, nezaujíma de facto nikoho, pretože by to podľa nás viedlo iba k ďalšej eskalácii konfliktu a bola by to naozaj tá zápalka, ktorá môže spustiť 3. svetovou vojnu, a preto to my odmietame.
Ďakujeme za rozhovor!
